O Karolovej premene

Počul náraz.

V tme sa mihotali mokré kúsky bolesti. Bolo ich stále čoraz viac... a viac. Trvalo im veky, kým sa objavili, no keď zaplnili čiernotu zdalo sa, akoby to boli len sekundy. Namiesto kúskov bolesti, mihotali sa teraz už len vystrašené kúsky temnoty. 

Boli by ste prekvapení, koľko toho ľudská myseľ... a vlastne aj telo vydržia.

Mal pocit, že zomrie. V jeho mysli už nebola ani najmenšia škvrnka temnoty, no bolesti napriek tomu pribúdalo. 

"Daj si to tichšie, nepočujem ani vlastné myšlienky!" spomenul si na slová matky, ktoré však už poriadne nevedel časovo zaradiť.

Nepočul ani vlastné myšlienky. Nemyslel. Všetko čo bolo v ňom, čo robilo jeho ním, bolo vytlačené bolesťou. Jeden stály, hlučný tón, jedna žiarivá, sýta farba, jedna neprekonateľná bolesť. 

"Neprekonateľná? Stále tu predsa je. Stále je tu o nej informácia. Kto je potom príjemcom? Som to ja? Ja..."

Nevytratil sa, a teraz to už aj vedel. Bolesť bola len monológom jeho tela. Nie je to absurdné? Učili ho, že bolesť je to, keď nám telo hovorí, že niečo nie je v poriadku. Ako však mal zistiť, čo nebolo v poriadku, keď všetko čo bol schopný vnímať, bola tá červená farba, ten otrasný tón obklopujúci celú jeho existenciu? Tá bolesť už nebola len informáciou. Bola hmotná a bola všade okolo neho. Nedovolila mu dýchať. 

"Volá sa to Ganzfeldov experiment. Spočíva v odstránení, či lepšie povedané otupení vačšiny, ak nie všetkých zmyslov. Pokiaľ mozog prijíma len monotónnu informáciu, po čase ju začne ignorovať. Pokiaľ budete vidieť len jednu farbu, počuť len monotónny šum, či vznášať sa v tekutine bez akéhokoľvek pohybu, nadobudnete pocit, že ste v tme, tichu a nič necítite. Mozog potom dostane priestor na vlastnú aktivitu a pot..." prebehla mu hlavou spomienka na profesora psychológie. 

Jeho slová sa rozpustili v diaľke slaných vôd, ktorými bol obklopený. Otočil hlavu smerom k najsvetlejšiemu bodu a začal kopať nohami. Už bol skoro tam, keď prišla tma. Zachytil už len tlmený zvuk rotorov vrtulníku, ktorý v zápatí stíchol.

"Aha otvára oči, je pri vedomí! Bože, tak sme sa o teba báli..."

"Nabudúce mu nič nedám, nepozná svoje limity."

"Drž hubu, skoro zomrel."

 "To sa naivkám ako on stáva často."

"Si tak necitlivý! Nemohol by si aspoň raz prejaviť trochu súcitu?"

"Ale veď ja som rád, že je v poriadku, ale zároveň som na neho pekne nas..."

Všetko bolo v poriadku. Síce asi stále nachápal, čo presne sa stalo, no vedel, že sa to už nikdy nezopakuje. Celé to bolo chybou toho pred ním a ten tu už nie je, a nikdy ani nebude. Zaujímalo ho len to, koľko času má a kedy bude aj on sám nahradený niekým novým.




Zdieľaj článok na facebooku
21 odoberateľov
1ggy

Svet nie je divný, my sme. (Tento výskyt sa zaujíma o všetko) [Tu mohla byť vaša reklama]

Komenty k článku