Nieje to nervozita, ani strach ... neviem to vysvetlit je to nieco nevypovedane, neurcite, beztvare v mojom vnutri. Chcel by som to vykricat na cele mesto, nech o tom vie kazdy, chcel by som ... ale nejde to.
Je to ako nejaky neurcity blok, nieco co ma nuti zostat tu srdcom a neodputat sa od toho miesta kde teraz sedim.
Mozno to je tou ktoru milujem aj ked moja laska nieje opetovana tak ako by som chcel, mozno je to tym ze tu zanechavam vacsinu priatelov, kamaratov, rodinu a aj vsetkych tych ludi ktorych som nenavidel uz pri prvom pohlade.
Veci su zbalene ale ja stale nemozem ist stale mylsim na to ze som tu nieco zabudol ze nemam nieco co je pre mna zivotne dolezite.
Zajtra sa uvidi, zajtra sa rozhodne, zajtra to bude ... uvidime zajtra.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár