Do baru som sa vrátila okolo štvrtej ráno. Cítila som sa ako zbitý pes. Bez toho, aby som zapálila svetlo, som unavene klesla na pohovku v predsieni. Veľmi som sa bála o Maechana. Ak ho neochránim, Cloud prevezme kontrolu nad celým Midgarom. To nesmiem dopustiť. Skryla som si tvár do dlaní a snažila sa uniknúť pred svojou bolesťou, pred zmiešanými pocitmi, novými spomienkami, pred všetkým. Miestnosť zrazu osvietilo prudké svetlo. Prižmúrila som oči a znechutene som nimi pátrala po osobe, ktorá spôsobila mojim očiam šok a zrejme aj miernu ujmu. „Odette, si v poriadku?“, začula som známy hlas. Ostala som prekvapená. „Zack? Čo nespíš?“ „Nemohol som. Čakal som, kým sa vrátiš.“, povedal a sadol si vedľa mňa. „To si nemusel. Ako vidíš, som v poriadku.“, odbila som ho. „Nie, nie si v poriadku. Vidím ti to na očiach. Čo sa stalo? Vieš, že mi to môžeš povedať.“, povedal Zack a chytil ma za ruku. Ja som sklopila zrak a smutne vzdychla. „Ničomu nerozumiem... ja už ničomu nerozumiem...“, povedala som a pozrela sa na Zacka. „Ale s tým ťa nebudem zaťažovať. Vždy som si svoje problémy riešila sama, a tak to aj ostane.“ „Nehraj sa na silnú, keď nemusíš Odette. Pozri, som tu. A chcem ti pomôcť.“, dobiedzal Zack. Ja som sa naňho vážne pozrela. „Na ako dlho?“ Zack posmutnel. Potom sa na mňa pozrel a povedal: „Teraz som tu.“, uistil ma. Tekala som pohľadom medzi Zackom a svojou rukou, ktorú mi pevne držal. Vytrhla som svoju ruku z jeho, odsunula som sa a zmätene tekala po miestnosti. Zack si prehrabol vlasy. Sklonila som hlavu, smutne vzdychla a všetko som mu povedala. O Maechanovi a o tom, ako ľahko môže Cloud ovládnuť celý Midgar. Zverila som sa mu aj s tým, že som vtedy pri požiari v Nibelheime Maechana zachránila. Spomenula som mu aj to, že ma tam Cloud zachránil pred padajúcou horiacou stenou. Po tejto vete zostal Zack zmätený. Nečudujem sa mu. Aj ja som z Clouda zmätená. Človek nevie, čo od neho môže očakávať. A to pri človeku, akým je Cloud, nie je dobré. „Ďakujem ti, Zack.“ „Za čo?“, nechápal. „Že som sa mohla vyrozprávať.“, pousmiala som sa a v tú chvíľu ma opustili všetky sily. Moja hlava pomaly klesala k Zackovmu ramenu.
***
Zobudila som sa vo svojej posteli. Pretrela som si oči a pozrela na hodiny. Dvanásť hodín?! To som spala tak dlho? A ako som sa sem vlastne dostala? Musela som zaspať. Asi ma sem preniesol Zack... Tackavo som sa postavila z postele a šla do kúpeľne premeniť príšeru s hniezdom na hlave na civilizovaného človeka. Potom som zišla dolu do kuchyne, kde Tifa už odpratávala zo stola taniere. „Dobré ráno, Odette... no, skôr už dobré popoludnie.“, opravila sa Tifa, keď jej pohľad spočinul na nástenných hodinách v kuchyni. „My sme už obedovali, ale ja ti to ohrejem, ak chceš.“ Prikývla som. „Ďakujem.“ „Nemáš za čo, Odette.“ „Ale mám.“, usmiala som sa na Tifu a sadla si k stolu. „A kde je vlastne Zack?“ „V práci.“ „V práci? A kde pracuje?“, vyzvedala som. „Nechcel mi to povedať. Ale ja si myslím, že spolupracuje s Turkami.“ „S Turkami? A tí nepracujú náhodou tak trochu pre ShinRu?“ „Ja neviem.“ „A prečo si myslíš, že Zack spolupracuje s Turkami?“ „Dnes ráno mu niekto volal, a keď som sa spýtala kto, tak sa začal vykrúcať a vymýšľal si. Zabudol si tu mobil, tak som mu pozrela históriu hovorov a posledné prijaté číslo je Tseng.“ „Ty svojmu bratovi kontroluješ mobil?“, uculila som sa. Tifa sa prudko mykla smerom ku mne. „No... no a čo! Keď mi to nechcel povedať, tak som si to musela zistiť sama.“, prehlásila Tifa a víťazne na mňa pozrela. Potom smutne vzdychla. „Ja... ja len nechcem, aby sa dostal do problémov.“, povedala a ublížene sa na mňa pozrela. „Rozumiem.“, povedala som a Tifa predo mňa položila tanier naplnený porciou tak veľkou, že zlomok z nej by ma zasýtil na celý týždeň. „Dobrú chuť!“ „Tifa, veď toto nemám šancu zjesť, ani keby som ako chcela!“, protestovala som. Tifa mi položila prst na pery. „Jedz Odette. Potrebuješ nabrať energiu.“, povedala Tifa a šla umyť riad. Ja som sa s hrôzou pozrela na tanier pretekajúci jedlom. Nasucho som preglgla a pustila sa do jedla. „Ďakujem Tifa, bolo to výborné!“, pochválila som Tifu. Tifa sa pousmiala, ale keď zbadala zvyšky jedla na tanieri, hodila na mňa vražedný pohľad. „No čo? Už nevládzem!“, hájila som svoj plný žalúdok. „Daj to sem, ja to dojem.“, ponúkla sa Tifa. Ochotne som jej podala tanier. „Ja si myslím, že ty to potrebuješ viac ako ja.“, poznamenala som a pozrela sa na Tifine bruško. Tifa sa na mňa usmiala a s chuťou sa pustila do jedla. Potrebovala by som si prevetrať hlavu. Prísť na iné myšlienky. „Kam ideš?“, spýtala sa ma Tifa, keď ma uvidela, ako siaham na kľučku na dverách. „Prejsť sa.“, povedala som a vyšla z baru.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár