Poldecákov, fľašiek fernetu, vodky a tequilly, vínových pohárov, pomarančov a citrónov, slaniny a tuším tu kdesi boli aj chipsy a slané tyčinky.
Keď som si spomenul na slané tyčinky, naplo ma. Neviem prečo.
Bolo pol tretej popoludní a z mojich zásob nebolo nič. Nič, čo by pripomínalo včerajšok. Nič, čím by som mohol zapiť smäd, vyraziť panákom zlé stavy. Ani tie tyčinky. Jediné, čo ma udržiavalo v istote, že som neblúznil, bol zvyšok soli, ktorý som si našiel porozsypovaný po celej posteli a vo vlasoch.
A všade bolo svetlo! Odkiaľ sa nabralo? Neznášam svetlo na opicu. Bolí ma. Niekto poodťahoval žalúzie a zničil mi alkoholovým domovom dýchajúcu atmosféru faraónskej kobky. Alebo som to urobil ja?
Neurobil.
"No konečne!" vrelo sa mi pozdravila milovaná Silvia a stiahla zo mňa perinu. Ona musela byť tým nástrojom skazy, vďaka ktorému je teraz môj panák na vybitie v nedohľadne.
"Čo tu chceš?" odzdravil som ju rovnako prívetivo a zachmúrene som žmúril oči do svetla.
Na otázku mi neodpovedala, namiesto toho mi prikázala, aby som šiel do sprchy. Namiesto sprchy som sa vybral do kuchyne hľadať pohárik. Alebo fľašku. Alebo aspoň nejakú vodu, nech zapijem tie obrovské suchoty. Na stole bola prichystaná praženica, liter kávy a vedľa položene zvyšky chipsov a slaných tyčiniek. Opäť ma naplo.
"Čau," ozvalo sa z dverí. "Ty ešte žiješ?" so smiechom ku mne pristupoval Mišo. Dlhoročný kamarát. Z celej sily som po ňom hodil pohár, ktorý stál povedľa. Roztrieskal sa o stenu.
Mišo nehol ani brvou, veselo pristúpil ku chladničke, vybral si z nej šunku a začal mi vyjedať zásoby. Medzitým sa do kuchyne prihnala milovaná Silvia. Pozrela na dlážku na kúsky pohára, potom na mňa, zavraždila ma pohľadom, vzala kľúče a odišla so slovami, že večer sa zastaví. Ak sa dovtedy nepozbieram, privedie aj Borisa. Boris je jej submisívny a beznázorový priateľ. Psychiater. Tí dvaja sa našli. Jeden potrebuje druhého. Vynikajúco sa dopĺňajú. Borisa neznášam.
"Opováž sa prísť s ním, tak naňho vypustím psy!"
"Žiadne nemáš, bobačku"
To ma nenapadlo.
Šiel som do sprchy, nechal Miša v kuchyni, nech mi vyžiera aj posledné zvyšky jedlých zásob v byte. Veľa toho nebolo. Jedine praženica, zjedená šunka, nejaká horčica a možno, ak by sa posnažil, našiel by aj zbytok slaniny.
Potom, ako som zo seba spravil maketu človeka, obliekol som si bundu a vytiahol Miša von.
"Kam ideme?" bol zvedavý.
"Môžeš šoférovať?" pre zmenu zaujímalo mňa.
"Šibe ti?"
Zavolal som taxi a o 15 minút sme vchádzali do útulku.
Odniesol som si odtiaľ krásnu rottweilericu. Dal som jej meno Silvia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár