Zaklopal som mu na dvere a čakali sme. Ja, Miro a Silvia.
"Čo od toho pomätenca vlastne chceš?" pýtal sa Miro.
"Potrebujem ho."
Miro nechápal: " A načo, preboha? Veď ten je úplne mimo..."
A skutočne. O dve sekundy vyliezol spoza dverí strapatý a zelený John.
"Hi!" pozdravil som.
"Háj zelený, zelený háj... hajajáááj... " odpovedal mi na to. Vedel som, že je zle.
"Poď," otvoril som dvere, zatlačil Johna späť a pozval ho tak k nemu domov.
"No nevravím?" pýtal sa Miro. "Ten ani nevie, ako sa volá..." Ale to
Johna podcenil.
"My name is John Black, sir! Remember it!" odpovedal na Mirové slová s príslušnou vážnosťou a gestikuláciou John. Problém bol iba v tom, že tie slová namiesto Mirovi adresoval kvetináču na chodbe.
Zamkol som dvere, vzal kľúč, usúdil som, že vzhľadom na absenciu okien je John na chodbe v bezpečí. Potom sme s Mirom prešli do obývačky a nechali Johna, nech lámanou agličtino-ufónčinou objasňuje čínskej ruži svoj prínos americkej kultúre aj naďalej.
Nalial som nám za hrsť vodky a pokračoval v načatom: "Potrebujem ho, lebo on jediný je schopný zvládnuť Borisa."
"Možno za normálnych okolností, ale v takomto stave?!", nesúhlasil Miro.
"Miroslav, prosím ťa, aké sú u Johna normálne okolnosti? Vždy je buď opitý, zhulený, alebo bohvie čo má v sebe... Ak nie, tak ma samovražebné depky. Ak ani to nie a je relatívne v kľude, tak každému básni o Amerike, v ktorej bol dokopy dva a pol sekundy. Tak mi teda povedz, kedy je on normálny! Potrebujem skrátka niečim zabaviť toho truľa Borisa."
"Boooris! Good guy! She is really fine dude! Yes? Yes my love?" rozprával sa pre zmenu so Silviou, ktorá bola z neho očividne mimo. Nehýbala sa, stála strnulo, chvost dohora. Rozmýšľal som, či moja Silvika nebola kedysi cvičená na vyňuchávanie marijuany.
V útulku mi vraveli, že je výborne vycvičená. Asi na tom niečo bude.
"Možno by si jej mal zavolať," snažila sa vliať mi rozum do hlavy Silvia. Sedela s prekríženými nohami a s kávou v ruke u mňa na gauči.
Pozrel som sa sa jej ostro do očí a dal najavo, že nikomu volať nebudem, nikoho nechcem počúvať a už vôbec sa o tom teraz nemienim baviť.
"Áno, presne to by si mal," pritakal veľavýznamne Boris svojej milovanej a tváril sa zadumane, akoby do celej veci videl. Boris mal takú osobnostnú úchylku. Dával rady aj vtedy, keď nemal, keď do veci nevidel a dokonca aj vtedy, ak bolo pre neho otvoriť ústa smrteľne nebezpečné.
Zadíval som sa naňho. Vysoký, štíhly, ale hlavu mal neprirodzene veľkú k telu. Hranatá tvár, vlasy ledabolo poprehadzované na všetky strany, okuliare na nose... vyzeral ako sova.
"Vieš, Zdeno, presne s takými prípadmi sa často stretávam. Ber to ako radu zadarmo od odborníka," zahlásil polohlasne a sprisahaneckým tónom, pričom na mňa žmurkol ľavým okom ako môj najväčší kááámoš.
"Silvia, trhaj!"
Silvia sa ani nepohla, naďalej mi ležala pod nohami a okusovala papuče. Ešte si nestihla zvyknúť na svoje nové meno. Predtým ju volali Nero. Aj napriek tomu, že je to fena.
Boris si myslel, že je to pokus o vtip. Na to, že je to psychiater, je až zúfalo nechápavý.
Silvia ma už poznala predsa len trochu dlhšie a vytušila blížiace sa nebezpečenstvo. Preto v záujme ochrániť svojho psychopata otočila smer konverzácie.
"Prečo si si kúpil psa? Nevedela som, že si na zvieratá..."
"Nie som na zvieratá, som na ľudí. A neznášam lesné vtáctvo."
"Čo to má s lesným vtáctvom?" opýtal sa Boris nechápavo.
Vzal som si do ruky pohárik whisky, zadíval sa na dno a povedal mu: "Robí mi starosti jedna sova. Dosť často tu zvykne zablúdiť. Neviem ako sa jej mám zbaviť."
"Veď sovy sú pekné, nie Silvika?" pozrel doprava, či mu jeho priateľka odpoveď schvaľuje a potom dodal: "čo také ti už len na sovičke môže vadiť? Nie je to prehnané zobrať si kvôli nej také psisko?"
Silvia prestala žúvať topánku a pozrela sa na Borisa. Asi podvedome vycítila, že sa bavíme o nej.
"Proti sovám ako takým nemám nič, no táto je neskutočne otravná. Vážne neviem, ako ju odtiaľ vyhnať. A kade chodí, tam kadí."
"Aha..." ozval sa opäť zádumčivo Boris.
Silvia na mňa celý čas nepekne zazerala, lebo poznala asociáciu, ktorú vo mne jej priateľ s dotknutým operencom vyvolával. Oznámil som jej tento môj postreh hneď, ako mi Borisa predstavila. Nebola taká nadšená, ako som si myslel. A pri mojej otázke, koľko myší to čudo asi tak denne zožerie, ma vyhnala z bytu a viac než týždeň sa mi ani neozvala. Ach, to boli časy...
John sa konečne vrátil z kúpeľne...
"Hey peoples, o čom je reč?"
"Nemôžeš dávať predsa S na konci!" Borisa vždy rozčuľovala Johnova angličtina.
"Ja môžem dávať hocičo hocikam, sme v slobodnej zemi! Aj tuto Zdeno ma položene mydlo na umývadle!" povedal rozhorčene.
"No a?" opäť raz nechápal Boris.
"Aké no a?"
"Že prečo by nemohlo byť mydlo na umývadle?"
"A prečo by akože nemohlo byť? Sme v slobodnej zemi, mydlá môžu byť, kde chcú!" obul sa doňho teraz John.
"No veď neviem!" chytal zlosť Boris.
"Tak prečo to potom spomínaš, keď nevieš?"
"Veď ty si s tým mydlom začal!"
"Akým mydlom?"
"No s tým, ktoré má Zdeno na umývadle!"
"Boris, ty si mimo."
"Ja som mimo? Veď ty si s tým prišiel! Ty si to vytiahol! Že?... " Boris sa otočil po potvrdenie na Silviu. Silvia naňho iba zasypela, prečo sa s ním vôbec baví o takej somarine, tak zmĺkol.
"Poď! Ukážem ti, že Zdeno tam žiadne mydlo nemá, ty pako!" rehotal sa John a ťahal Borisa za rukáv. Vytiahol ho z miestnosti.
Konečne. Na Johna bol vždy spoľah. Teraz mal so Silviou asi pol hodinu iba pre seba, v kľude, bez operencov a vyhúlencov, aby si to s ňou mohol vyjasniť. Vedel, že John Borisa zamestná na dostatočne dlhý čas.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár