Odišli na miesta ale stále po nás pokukovali. Laura mi o nich rozprávala, aký su, že sa niekedy spravajú ako malé deti. Deň ďalej pokračoval v pohode, všetci boli milí a snažili sa ma chápať. Zo školy som odchádzala s úsmevom na tvári. Už som ani nevedela prečo som sa tak bála. Matúš mal pravdu že mám šancu na lepší život ako som mala. Nesťažujem sa na tie časy keď sme tu ešte nebývali, boli dobré ale tieto môžu byť ešte lepšie. Všetko nasväčovalo tomu že budú. Kamarátky som už mala a som tu ledva týždeň. Predtým som mala veľa priateľov, ale ani jedného pravého všetkých falošných. Paťo bol najkrajší chlapec z dediny. Veľa dievčat ho chcelo a kvôli tomu sme sa aj dosť hádali. Nerozišli sme sa, ale vzťahy na ďiaľku nefungujú. Mal my volať každý deň odkedy som tu a ani raz mi nezavolal. Užíva si a už netuší že som existovala. Bola som naivná ale čo už. Z snívanie ma vyrušil moj spolužiak ktorý sa volá tuším že Lukáš:
"Ahoj, ideš domov týmto smerom ?"
"Hej, neverím že aj ty."
"Môžm isť spolu ak chceš."
"Čo už s tebou."
Rozprávali sme sa celú cestu. Bol fajn. Doma bolo všetko v pohode, Matúš ma tiež nových kamarátov. Ráno som vstala s úsmevom, obliekla sa a šla som. Pozdravila som Lauru, sadla si na miesto a začali sme sa rozprávat. Prvú hodinu sme mali anglinu, učil nás ju jeden pekný mladý učiteľ po ktorom slintali všetky dievčatá. Na mňa sa len milo usmieval. V polke hodiny niekto zaklopal. Otvorili ss dvere a v nich stal ten najkrajší chlapec akého som kedy videla.
"Dobrý deň. Môzem si požičat kriedu ?" prebehol pohladom po triede a zastavil sa pri mne. Nemohla som od neho odrhnúť pohľad a len som na neho zízala s otvorenymi ústami. Usmial sa. Ten jeho úsmev. A tie hnedé oči. Postava športovca typujem že hrá futbal. Vyzeral dokonale.
"Jasne môžeš" povedal učiteľ.
Ešte sa na mňa usmial, poďakoval a odišiel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár