Čivirik čivirik! Ako som zabil srnky.

Je ráno a ja ho začínam tradičným supersilným zeleným čajom. Odšťavím citrón a potom lyžičkou zhrniem na kopu nedošťavenú citrónovú dužinu usadenú na mriežke odšťavovača. Vylopatkujem dužinu dnu do citroelixíru. Ani jediná ovocná bunka nazmar. Nastrúham hľuzu zázvora veľkú takmer ako zemiak na podšálku a putuje spolu s uvoľnenou šťavou na rovnaké miesto. Všetko to zalejem obrovskou lyžicou medu, akoby to bol praveký komár pripravený driemať v hustej hmote celé eóny, aby ho raz našli vedci a vyrobili z krvi nasatej v jeho bruchu nové dinosauri. Yes! 

Recept ešte nie je hotový. Z kotla sa ešte neparí sivá vaporizérovo hustá para. Pridávam lyžicu sirupu z bazového kvetu a posýpku z mletej škorice. Ďalšie dve škoricové drievka putujú priamo do pohára s horúcou vodou, v ktorom sa už lúhuje snáď celá (detská) hrsť listov zeleného čaju. Nikdy som nemal mieru. Prefiltrujem čaj a zmiešam ho s pripravenou životodarnou mazľaninou. Ešte ostáva čerešnička na torte. Veľká polievková lyžica kokosového oleja, ktorá sa začne v čaji roztápať. Biela hmota stráca tvar a mizne mi pred očami. Venujem malú spomienku terminátorovi T-800, ktorý na konci filmu prešiel rovnakým osudom. I will be back.

Vypijem čaj a dúfam, že odo mňa udrží v patričnej vzdialenosti vírusy a hlavne, že na chvíľku oddiali nezvratný osud starnutia a smrti, prípadne že mi pomôže na moju rakovinu, ktorú som si samodiagnostikoval. A ako už každý vie, samodiagnóza sa nikdy nemýli, narozdiel od doktorov. No a čo, aj keby, aspoň som nepozeral Dispenzové a Buttarové videá nadarmo. Som pripravený na všetko. Ale to už si trochu vymýšľam. 

Každý kto tvrdí, že je pripravený sa mýli a nie je pripravený ani na hovno. Môže byť napríklad niekto pripravený na totálnu blokádu čreva, s tým, že umrie preplnený hovnom v naozaj mučivých bolestiach? Alebo na nádor prerastený niekam do nervov, ktorý na nic brnká nevinne ako obláčikový anjel na harfe? A každé brnk znamená pre človeka povzdychnutie "domatkypičikurvy to je skurvená nevydržateľná bolesť zabite ma!". Možno najväčší jogíni sú pripravení, my ostatní sme tu len za kokotov s prehnane sebavedomými tvrdeniami.

 Ešte ma dnes čaká lesík (ukaš my svoj lesyk ti kurva!). V lese sa furt niečo deje. Kráčam a zrazu počujem urputné čvirikanie. Čivirik, čivirik! Môj pohľad zablúdi na bútľavý ihličnatý strom, z ktorého sa čvirikot ozýva.
"Pre boha, ten strom sa naučil čvirikať.", pomyslím si a štartujem motorovú pílu, aby som toho mutanta dal dole. Niekto ho musel napichať DNA vakcínami a vymklo sa to spod kontroly.
Avšak prilieta vtáčik letáčik a vlietava do bútľaviny. Zrejme nesie nejaký chutný hmyz svojim vtáčatkám. 

Les je taký tichý, kľudný a krásny na prvý pohľad. No na druhý pohľad je všade smrť. Vidím obrovské mraveniská a počujem možno až kilogramy mravcov ako pochodujú v lístí. Cupká a šuští to ako kropiaci dážď. Hľadajú čo by zabili, alebo č už umrelo. Čupnem si k jednemu suchému hnedému listu, na ktorom stojí biely chrobáčik ako na plťke. Sledujem ako ho tri veľké červenočierne mravce doštípu na smrť.
"To preto, že si biely!", kričia.



Prechádzam okolo veľkej mláky. Alebo malého močiara, podľa toho kto sa pozerá. Vtedy si na mňa sadne prvý tohtoročný komár. Včera tu ešte neboli žiadne a zajtra ich tu budú už stovky. A takto som jeden z prvých, ktorí zistili kedy presne začala tohtoročná moskitia sezóna. V mláke badám dve žaby. Žabiak Labiak to nakladá Žabke Skákajlabke do ritného otvoru. Naokolo lieta podivný hmyz. Čierne akoby zminiaturizované vážky v mierke 1:3. Ešte pred pár dňami som pár z nich vylovil z tej istej mláky, lebo sa mi nepáčilo, že sa topia, ale dnes ich tu je toľko, že sú nepríjemné, niektoré na mňa sadajú a ja rozmýšľam či je na konci tých dlhých vážkových brušiek  nejaké kadielko, ktorým do mňa nakladú vajíčka. 

Včera som s nimi cítil súcit a dnes ich vnímam len ako háveď. Neskôr v lese stretávam dve srnky. Tieto neutečú, len zastanú a sledujú ma. Len tak stoja neďaleko vyšľapanej lesnej cestičky po ktorej idem. Musí ich to rušiť, že tu chodí toľko ľudí. Že nás tu toľko chodí. Nie, nie nás. Ich. Ostatných ľudí. Ja ich neruším, to ostatní ľudia sú otravní, ja som kamoš. Ostatní ľudia NÁS tu rušia. Civia na mňa nedôverčivým pohľadom.

Lenže nemusia, ja som kamoš. A potom mi dôjde, že nie som kamoš. Pretože v hlave sa mi ozve Alex Jones s jeho varovaniami "prichádza nedostatok potravy a hladomory".  Asi nie, ale hmm nech. Nech prídu hladomory. Ak by prišiel hladomor a celá moja rodina váži dokopy 80 kíl a sme pár dní pred smrťou a ja mám v ruke zbraň a predo mnou stoja srnky, potom je jediná logická vec, ktorú musím urobiť. Vystriem ľavú ruku. Pravú pripažím zlomenú v lakti k brade. Dám do jednej línie zadné a predné mieridlo pušky a opakovane stískam spúšť.

Čivirik! Čivirik! Čivirik! Ozve sa a srnky padajú na zem. Zabil som vás, a to som si pred pár okamihmi myslel, že sme kamoši a že ste tak trochu hlúpe, že sa ma bojíte. Áno, dnes sú srnky v bezpečí, lebo nie je hladomor. Ale do lesa noviny nenosia a tak srnky nevedia, kedy je hladomor. Do nášho lesa ani Aneta Parišková nechodí a tak im nemá kto povedať ako sa veci maju(alebo naklamať ako sa nemajú). A tak sa boja stále.

Len občas prejdem okolo ľudí. Niektorí majú na tvárach masky a tak si pomyslím si "No len sa z toho vírusu nepotentujte". Niektorí nemajú masky a tak si pomyslím "Nezodpovedná mládež. Zabilo by vás dať si jednu poondiatu masku?". Niektorým ľudom proste nevyhovieš. Napríkad mne.

Už som takmer na kraji lesa, prechádzka sa končí. Dvíham zo zeme malú halúzku a všímam si, že je na nej prisaté niečo ako kliešť. Ale stromy predsa nemajú kliešte. Beriem do rúk druhú halúzku a pichám do toho kliešťa. Jeho telíčko pukne a vyletí z neho kúdoľ hnedého prachu. Bola to miniatúrna stromová prašivka. Parazit. Tak ako skoro pol lesa. Ešte pár krát podpichnem prašivku, akoby to bol niekto na Birdzi, a do vzduchu sa vznesie ďalších pár obláčikov. Vtedy si uvedomím si, že stromčeky čo stoja za mnou zrejme zadržiavajú dych od strachu pred spórami.
"Čo do piče to ten kokot robí, chce, aby som zajtra bol celý obrastený hubami?".

Je to akoby som ja bol nehybný a nemohol nič robiť. A nejaký chuj príde do lesa dvihne zo zeme striptérky/prostitútky nakazené syfilisom a aidsom a potom im poručí, aby začali okolo mna tancovať ako okolo tyče a pichá do nich halúzkou.
"Nalepte sa na neho bližšie! Ešte. Osekrétujte ho celého svojimi fašírkami!"(Preboha, prirovnal práve piču k fašírke? Naozaj sa to stalo? Áno. Stalo sa to). 



A tak sa vraciam domov, stále som nenašiel svoje odpovede, ale niekde tam v tom lese sú. Aj tu na Bridzi sú. Odpovede na naše otázky sú všade, záleži len na tom ako veľmi sa pozeráme. Make a perception check for me, Goodking. 


Pestovať si vnímanie nie je ľahké. Hlavne cez dni, ktoré sú tak hlasné a uponáhľané. Hlavne cez úzkosť a strach, to sú veľkí nepriatelia vnímania. Cez deň nie som jogín. Ale mám občas moment, tesne po zobudení. Skôr, než sa mi natiahnu terabajty dát do hlavy, skôr než sa načíta celá moja osobnosť a spomienky a myslenie. Tých prvých pár sekúnd kým som ešte spánkom otupený, ani nie bdelý ani nie spiaci. Prichádza myšlienka, že už tu budem len chvíľu, nech už to je rok, alebo sto. Už len chvíľka a potom ma odložia do zeme, kde na mne vyrastú prašivky a ostane nič. To nemôžem byť ja. Prečo zakladám svoje bytie na niečom čo pôjde už zajtra do zeme? A potom sa plne zobudím a som to opäť ja, malý kúsok mäsa na tomto svete, ktorý sa snaží nezomrieť. Akoby to bolo niečo dôležité, akoby sa to vôbec dalo.  

Ale tak sme už v tejto hre, tak ju musíme hrať. Dopíjam deň a začínam deň správami na infowars, aby som vedel čo sa deje vo svete. Nie preto, že by infowars  boli také dôveryhodné a seriózne. Ale preto, že ostatné správy nie sú o nič viac dôveryhodné a seriózne. Je to už jedna z posledných vecí čo môžem pozerať bez toho, aby sa mi chcelo zvracať a kričať "prestante mi už klamať rovno do očí". Tie nagelované vyoblekované xichty, v ktorých neostal ani gram autentickosti. Nový moderátor sleduje starého a učí sa od neho ako byť čo najviac falošný, prospechársky a najmenej ľudský. A takto potom dosiahne úspech. 

Kayleigh McEnany (existuje aj krajšie meno?) dostáva otázku o Obamagate. Že kde sa stal zločin. Vymenuje jednu po druhej všetky nekalé veci, ktoré sa v súvislosti s Obamagate-om stali a dodáva naozaj múdry dovetok v zmyse "Toto bol zoznam vecí, ktoré sú znepokojujúce v tejto kauze. Vy ako novinári sa do nich teraz môžete pustiť, preskúmať a informovať o nich ľudí.". A toto je presne celý problém. Toto by mali novinári robiť. Či už sa jedná o Trumpa, alebo Obamu. Keď je kauza, mali by ju nestranne prešetriť v rámci svojich schopností a možností a informovať o nej ľudí. Lenže toto sa už dávno nedeje. Novinári sú protivládni agenti hlbokého štátu. Či sa jedná o plánované koordinované úsilie a sú si toho vedomí, alebo sa veci tak nejako samé vyvinuli a oni sami nevedia čo robia, to neviem. Možno aj aj.

A teraz prišiel čas opustiť matrix a vrhnúť sa do reality.

Zdieľaj článok na facebooku
4 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Motovidlo323

    31 ročný muž
    koronabojovnik birdzu

    Mal by si každý deň čítať aj Jožka Fľaka, aj tam máš také hodnoverné informácie. Ale zas čo čakať od celoživotného losera, ktorý verí na hlboký štát, všakže.