Ako si takto nadobúdal a upevňoval Korbáčik svoje postavenie, ocitol sa zrazu v pevnom zovretí ruky. Tento pocit bol pre neho nový, nepoznaný, aj keď o ňom už veeeľa počul. Oboznámil ostatné korbáčiky, aby sa nebáli. Vysvetlil im princíp života v podobe korbáčika - ako si ich kúpia - odložia do chladničky - ... heeeej TMA.
- Toto si nepamätám z rozprávania - pomyslel si Korbáčik, keď sa ocitol v kvalitne synteticko-neekologickej taške. Ale akonáhle pocítil chlad mrazničky, ktorá jednoznačne nespĺňala kritéria ani na triedu F- a výška decibelov sa rovnala pomaly IQ nad-nad-nad-nadpriemerného človeka, cítil sa istejšie, bezpečnejšie a opäť bol vo svojom živle.
Ako sa dni míňali a skleróza majiteľa chladničky pokračovala, korbáčiky sa tisli jeden na druhého bez prístupu vzduchu, čo nevyhovovalo ich syrovo-mliečnemu PH. Museli na seba dať upozorniť. Chystali sa na prevrat, keď v tom ruka zasiahla. Načiahla sa za sáčkom a chystala sa na prvú obeť Zažívacieho Traktu. Korbáčik, keďže bol najstarší, posielal ako prvé najmladšie korbáčiky. Mali ste vidieť tie naťahovačky. Takto pochúťkovo prechádzali dni a skleroticky sa tak minuli aj týždne. Osadenstvo sáčka nemalo záujem už počúvať Korbáčika a o skvelej "napĺňajúcej životnej úrovne korbáčikov", keď ich ruka vyberie a oslobodí od zatuchnutého vzduchu a zbaví ich klaustro-sáčko-fóbie. Už ich Korbáčik ani nemusel sám posielať ako obete do bojovej línie. Ponúkali sa sami. Našli sa aj jedince, ktoré boli zhrozené a jedinú úľavu pocítili, až keď sa prilepili na najbližšieho suseda zo sáčku a splynuli s ním v jeden pokrm. Takto sa zasa skleroticky míňali dni až týždne, až kým Korbáčik neostal sám. Sám ako jeden neprilepený kus korbáčika v sáčku. Nechcel skončiť ako obeť, chcel ďalej panovať. Nuž zašil sa on medzi zeleninu. KTO by jedol už len zeleninu. No nevydržalo mo tu dlho. Ruka ho vyčíhala. Vlastne nešla ani po ňom. Skôr to bola taká odmena, keď triedila smrad v šuflíku spôsobený burinou. Rozhodla sa, že dopraje Zažívaciemu Traktu pochúťku a už už sa chystala obetovať Korbáčika. V tom sa zrazu, napočudovanie, niečo zmenilo.
Ruka zaviedla Korbáčik niekam, kam to nikto nečakal. Po toľkom schovávaní, rozčuľovaní sa, prikazovania, bol Korbáčik obdarený nádychom zelenej farby a tuchom, ktorý by mu závidel aj tchor. Ruka sa ho pokúsila natiahnuť, či drží ešte svoj tvar, nuž ale ... silno ho ruka pretiahla, Korbáčik sa roztrhol, tuch sa rozšíril a z jeho pyšnosti ostala len kopa smradu a dva nové tuchnúce jedince pôvodného Korbáčika...
Miesto jeho posledného odpočinku bolo dosť tmavé, taktiež zatuchnuté. Ale nebol tam sám. Vlastne neboli tam zvyšky z neho samé. Zasa sa zišli so zeleninou a spoznali kopu vecí, čo Ruka, či Zažívací Trakt nepotrebovali...
a že happyendy sa nenosia. to záleží od uhla pohľadu :o)
ešte pouvažujem, či vyhodím tie dva kúsky Korbáčika
Pseudoblog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mielikki
23. 8.augusta 2009 02:07
milé
2
Fakt úplne najlepší blog aký som čítal bezsrandy!!! geniálne! obdivujem!!!
Napíš svoj komentár