Ráno sa nezobúdzam. Ráno sa pozerám na to ako sa zobúdzam. Vidím sa, odhŕňam vlasy z uší, pár nejasných pohybov, spúšťam nohy na zem. Mala by som cítiť chlad dlážky, viem, ale ja ani necítim, že kráčam. Strnulý výraz, ďalšie kúsky rannej rutiny. Len tu som rozliala trochu mlieka. Utri to. Utri to! Niekto ma odpojil z vodítka. Mláčka po mlieku sa rozteká a pomaly vpíja do okraja obrusu. Ja si len flegmaticky podopieram hlavu a vidím zježené chĺpky na predlaktí. Keď sa mi zježia chĺpky na rukách bývam vydesená. Alebo vzrušená, toto bude sakra ťažké rozlíšiť. Teraz nie som nič. Vyzerá to ako klinická smrť, ale na svoje telo sa nepozerám zhora. Pozerám sa zvnútra. Toto je klinický život.
Kde som stratila to spojivko, ten jediný nerv, čo ma držal pokope. Nepýtam sa, uvažujem. Necítim sa rozsypaná, roztrieštená, som akosi odstrihnutá. Od môjho ja a moje ja od ďalšieho ja. Ak to kedysi býval začarovaný kruh, už je len prostý výsek, bez akéhokoľvek osobného kúzla. Konkrétne to kúzlo, presne si spomínam, že som ho mávala, zmizlo. Myslela som si, že gravitácia tela drží dušu. Ale musí to byť niečo veľkolepejšie, veď celá finta gravitácie je v jednom jablku.
Zbežne sledujem presuny, spoločenské interakcie. Niekto sa smeje, ach bože, už si nedokážem vychutnávať ani vlastné cynické poznámky. Prepli ma na kanál pre hluchonemých. Vlastne keď chcem počujem, hovorím aj keď nechcem, len necítim. A prekvapuje ma, že svet sa stále točí. Nikto si to nevšimol, prečo nikto nezaznamenal ani najmenšiu zmenu. Opäť sa nepýtam, len uvažujem. To spojivko muselo narušiť rovnováhu. Keď nie karmickú tak aspoň energetickú. Energia je konštantná, ja som konštantná. Nemohlo zmiznúť, nemalo sa kam presunúť, veď som kompletná. Tuším. Nepýtam sa, len uvažujem, či som správne odhadla svoju nekonečnú dôležitosť. Ja a ja som vesmír, ale medzi mnou a mnou je vákuum. A ten hlúpy sa svet sa aj tak točí.
Plynú hodiny a dni. Je prekvapujúce, že čas v mojom vzduchoprázdne nestráca plynulý tok. Vidím ako sa mením, ako pomaly rozkvitám. Úsmevy, iskry v očiach a všetko v polotajnom kontrastom s prázdnym vnútrom, kde moje ďalšie ja sedí ako tichý pozorovateľ. Nestačím sa čudovať a stále rozkvitám. Teplo. Teplo, ktoré vidím ale vôbec necítim. Mláčka tepla v analógií s mláčkou mlieka na stole v deň, keď som sa našla prázdna. Nevykradnutá, odstrihnutá. Teplo, ktoré cítia aj iní a ja nechápem odkiaľ som ho nabrala.
Strácam sa v slede krátkych láskyplných zážitkov. Obrazy, zvuky, vône. Striedajú sa s rýchlosťou pre mňa nepostrehnuteľnou a tak sa strácam v čase a priestore. Už to nič neznamená, lebo som sa stratila aj v sebe. Tragikomické. V čiernobielom nemom filme nemotorne blúdim a narážam do stien. Okázalo si pošúcham hlavu zakaždým keď ňou buchnem do prekážky. Lacný námet, slabé prevedenie. Radšej prepnem naspäť na láskyplnosť, napriek tomu, že je rovnako lacná a slabo prevedená.
Nepýtam sa, len uvažujem, či je všetko plynulé aj bez ľudských zásahov, vlastne bez mojich zásahov. Niekto ma hladká po vlasoch, myslím, že toto by sa mi páčilo. Myslím, že presne takto som si predstavovala, aj tieto nejasné dotyky rúk celkom sedia. Prudko si želám cítiť to tiež, vyplniť vákuum, nechať dorásť spojivko, prudko si želám niečo napraviť. Ale vráťme sa k základnej logike a fyzike, ostávam pokazená.
Nesústredila som sa, muselo mi niečo uniknúť. Líham si do postele, on sa usmieva, ja, teda ja, sa usmievam tiež. Zdá sa mi, vidím to konkrétne kúzlo, ale nie moje, jej, vlastne moje.
Nepýtam sa, uvažujem, či mi nie je bezo mňa lepšie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Prepli ma na kanál pre hluchonemých.
a aj
V čiernobielom nemom filme nemotorne blúdim a narážam do stien. Okázalo si pošúcham hlavu zakaždým keď ňou buchnem do prekážky. Lacný námet, slabé prevedenie. Radšej prepnem naspäť na láskyplnosť, napriek tomu, že je rovnako lacná a slabo prevedená.
!
a vlastne za všetko, len pár vecí mi udrelo nie len do očí ale aj do citov, lebo .. tie sú teraz také náladové.