Chyba nie je v systéme, ale v mojom chápaní...

Mám potrebu sa vyjadriť. Odprezentovať svoj názor, bez ohľadu na to, že si to nik neprečíta.

Dnes bol krásny deň. Ráno som vstala, najedla sa. Mama začala po 3 mesiacoch KONEČNE žehliť. No nepochváľte ju...

Ale stala sa chyba v systéme. Odchádza mi kamarátka. Možno nie priateľka, ale odchádza navždy. Možno s ňou budem o rok, o dva na týždeň. Ale už to nebude také ako teraz. Je to ako keď pre vás niekto musí zomrieť, a vy s tým nič nemôžete spraviť. V hlave mi lietalo tisíc spôsobov, tisíc ciest ako pomôcť "osudu" aby nešla. Žiadna normálna.

V konečnom dôsledku, asi ani ja nie som väčšinou normálna... keby som, tak sa len zmierim s tým, že odchádza. A možno toto nie je ešte špička ľadovca. Možno tá bude až vtedy, keď mi naozaj dojde že je vo Francúzsku. Keby som normálna, nebudem ako 5 ročné decko vymýšľať ako zničiť niečo 100% naplánované. Ja sama sa nechápem.

A možno to tak má byť, možno je to dobré. Konečne si uvedomím že si mám vážiť každého, koho dennodenne stretám. Že nemám ísť von len s tými, čo som stále. Že treba zavolať čo i len na čaj aj kamarátku z výtvarnej, čo som toľko nevidela, a vždy mi pomohla. Že si treba nájsť čas aj na babku, čo tak skvelo pečie. Ja som si ho mnohokrát nenašla. A teraz to ľutujem...

Najviac ma štve fakt, že som s ňou netrávila čas keď bola pri mne... A keď nebude rada by som to napravila. Fakt krásna irónia. Osudu.



Venované každému, čo si váži všetkých v jeho živote. A Giovanimu, kamarátovi ktorému som sa neozvala už 5 rokov. I keď môžem a nerobím to len preto, že som lenivá a sebecká. Zmením to...

 Úvaha

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu