Je popoludnie, pondelok 20. júla 2009. Chystám sa na niečo, čo som odkladala veky. Možno týždeň, možno mesiac, možno rok. Sama seba som konečne prinútila vytriediť si minulosť z jedinej zásuvky čo mám. Ono by to ani nešlo tak ľahko, keby si nepoviem, a nie som presvedčená o tom, že minulosť je už len cesta ktorou som prešla, a na ktorú sa nevrátim...

Možno si myslíte, že moja minulosť nie je navydarenejšia a nerada na ňu spomínam. V skutočnosti som mala krásne detstvo, vydarené a plné smiechu. Len som nerada teatrálna a pocity patetickosti rada nechávam na iných.

Prvá fotka. Ja s mojou prastarou mamou. Človek, v ktorom vidím doteraz veľký vzor. Bola to veľká žena, ktorá napriek nemeckému pôvodu a relatívne dobrému zabezpečeniu počas druhej svetovej vojny pomáhala ako sa dalo. Schovávala ruských vojakov a pridala sa k odboju, k partizánom. Dva krát utiekla z koncentračného tábora, nik nevie ako. Zomrela niekedy v roku 2000. Prežila si toho naozaj dosť, a tak silného, pracovitého a skromného človeka už asi nenájdem.

Druhá fotka. Ja s mojím ocom. Fotka stará predne 8 rokov, ja som mala 7 a obidvaja sme sa usmievali. On si tiež v živote vytrpel veľa. Nikdy nemal ničoho toľko, koľko túžil. A vždy keď začínal zbierať plody svoje práce, zmizli... I keď možno dnes to nie je také, aké by to ani z jeho a ani z mojej strany malo byť, nevadí. Krásne zážitky zostali.

Tretia fotka. Moja mamina. Tá, ktorá ma vždy podporovala, vychovávala liberálne a s úmyslom vychovať zo mňa samostatného, slobodného, inteligentného, mysliaceho a slušného človeka. Čo myslím, že sa jej vcelku podarilo. Ani ona to nemala ľahké, v 16 odišla z domu, popri škole robila. V 17 si založila rodinu, stále chodila do školy a robila. Nikdy sa nesťažovala, nikdy ju nič nezlomilo. Nikdy si nepovedala že ďalej to nejde. Napriek tomu je veselá, mierne ironická, veľmi múdra, empatická a nikdy sa nedala odradiť. Vždy ma pustila po hociktorej ceste dopredu, nech to bola najľahšia alebo najťažšia, ale cúvnuť mi nedovolila. Preto som, aká som. Nesiem si zodpovednosť za svoje rozhodnutia so vztýčenou hlavou a moje motto znie, že prežijem všetko. Všetko sa dá pretrpieť, len sa treba zaťať. Za to jej patrí jedno veľké ĎAKUJEM.

Štvrtá fotka. Moja prvá "veľká láska". Vďaka nemu som pochopila, čo je to padnúť na hubu, a vstať. Keby niet jeho, zlomil by ma i najmenší problém. Teraz dokážem vstať aj z úplného dna.

Piata fotka. Malinký Tommy. Človek, ktorý so mnou dokázal byť tak dlho a intenzívne, ako nik iný pred ním. Neuveriteľne rozhľadený človek, ktorý keď chce dokáže (mohol by viac chcieť . Ten, ktorý je pri mne keď sa mi chce plakať, i keď je svet pre mňa gombička. Nikdy mi nepovedal nie, keď som o potrebovala, jednoducho fatal love.

 Denník
Komentuj
 fotka
pensiero  22. 7. 2009 02:12
aj ja si budem musieť niečo porobiť s tým šuflíkom ..

.. chytiť, vysypať do ohňa a nechať zhorieť ..

.. budú tam len spomienky spojené s tebou
 fotka
shelia  30. 8. 2009 18:07
toto sa mi pacilo
Napíš svoj komentár