Aewa: Môžem vôbec mať tak trochu iný názor?

Viete, ako sa ja vlastne v tieto pre Slovensko pohnuté dni cítim? Okrem strachu, obrovského znechutenia, nedôvery, hnevu, neistoty z nadchádzajúcej zmeny (len neviem či dobrej alebo ešte horšej ako bola doteraz) ešte aj tŕpnem... Tŕpnem, aby sa ma doma, v práci, niekto z mojich priateľov či známych nespýtal, či sa večer vidíme na pochode. Stalo sa mi to už viackrát a vždy po zápornej odpovedi som po spätnej väzbe na moju odpoveď v podobe prekvapeného a spýtavého pohľadu situáciu radšej uhrala do outu. Akurát, že druhá strana si potom o mne myslela, že je mi absolútne jedno, čo so Slovenskom bude a radšej idem v piatok večer domov vyložiť si nohy pri telke a napchávať sa. Čiže v ich očiach som evidentne klesla aspoň v určitom aspekte a to asi na dobre dlhú dobu.

Prečo toľko mladých, úžasných bojovníkov za svoju pravdu a za Slovensko nechce vôbec o svojom názore diskutovať? Vlastne diskutovať áno, ale iba v podobe presviedčania ťa o ich pravde, teba počúvať nikto nechce. Síce na kopec vecí máš po ruke tie správne a pádne argumenty (ak nie tie tak aspoň otázky, ktoré nechápeš prečo ich verejne v médiách nikto nepokladá), ale radšej mlčíš lebo vieš, že to nemá zmysel. A paradoxne aj viem, že nás je takých ako som ja viac, ale nechceme o tom diskutovať s ľuďmi, o ktorých vieme, že sú momentálne aktívne zapálení do boja za lepšie Slovensko. Ja ich vlastne obdivujem. Každého jedného. V tom, že dokážu bojovať za vec, o ktorej sú ONI na 100% presvedčení, že zmení Slovensko a že sa budeme mať všetci lepšie. Pre mňa sú to hrdinovia a ja sa kvôli nim niekedy cítim až zle, že som nečinná. Ale ja to nedokážem. Nedokážem preto, lebo o tom nie som presvedčená na 100%, ale o dosť menej. Nedokážem sa na celú vec pozerať inak ako zo širšej perspektívy a mám veľmi málo informácii na to, aby ma to zmobilizovalo. Čo keď je to všetko inak? Čo keď sa vlastne toto všetko malo diať a bolo to vopred naplánované? Čo keď sa len niekto ohavne vezie na ešte ohavnejšom čine? Neviem kto ani prečo a bez dôkazov by som sa neodvážila nikdy o nikom povedať, že je určite vinný. Ak je, nech sa to vyšetrí v nestrannom súdnom procese na mimoslovenskej úrovni a ak sa vina dokáže, nech to tam všetko popadá. Ale ja verím v prezumpciu neviny, ktorá je pokiaľ viem aj zakotvená v Ústave Slovenskej republiky. Najhoršie je, že sama neviem, či sa zo mňa vlastne týmto blogom nestáva konšpiračný teoretik. To by som veľmi nerada. Každopádne som nevyštudovala politológiu a možno nevidím niektorým veciam až tak do hĺbky, používam však často zdravý „sedliacky“ rozum a neoháňam sa naokolo svojím egom, ako to dnes robí mladšia generácia (česť výnimkám). Len som už skrátka nedokázala mlčať a jediný komfortný spôsob zverejnenia toho čo cítim je len ten anonymný... Lebo niektorých svojich blízkych priateľov mám až moc rada na to, aby som o nich prišla. Ja ich názory a zanietenosť tolerujem. Len im neverím, že by to tak bolo aj naopak. Na FB mám 350 priateľov a známych a verím, že minimálne štvrtina z nich by neváhala vypakovať si ma z priateľov nadobro. Pre mňa je však politické zmýšľanie moc malým dôvodom na to, aby som na niekoho dokázala tak rapídne zmeniť názor. Verím, že medzi mojimi známymi extrémistov nemám, zas odtiaľ potiaľ.

A to isté samozrejme v období volieb. Keď už som sa vlastne dostala až k tomu - koho mám vlastne voliť? Opäť len nejaké menšie zlo, z ktorého sa ale po čase vykľuje také isté zlo ako bol Ten, ktorého netreba menovať a koho tak moji intelektuálni a vzdelaní priatelia nenávidia? Pred začiatkom písania, keď som si v hlave skladala osnovu toho, čo chcem vlastne písať (a či chcem vlastne písať) som si normálne položila v hlave otázku, koho z pravice som ja vlastne naposledy volila? Trvalo mi to asi 3 minúty, kým som na to prišla. Nie kvôli mojej občas už aj deravšej pamäti, ale preto, že som vtedy opäť volila pre mňa menšie zlo a ako to nakoniec potom celé dopadlo. Tak som ostala naštvaná, že som vtedy vôbec išla voliť. Žiadne voľby som vlastne ešte nevolila rovnakú stranu. To mi fakt nepríde normálne. Ja nechcem už voliť menšie zlo či nové fugúrky starých či nových strán, ktoré sa vedia len oháňať tým, aký je zlý Ten, ktorého netreba menovať a hlavne voliť. Nakoniec sa k nemu niektorí z tých, čo sa najviac bili do pŕs aj tak pridajú (len vlastne neviem , či tým chceli len byť pri koryte alebo zastávajú heslo: „priateľov si drž blízko, nepriateľov ešte bližšie“). Aj tak to ale dopadne vždy rovnako. Jeden sa smeje a ostatní len penia, ale okrem poukazovania na to nimi pomenované Zlo nedokážu prísť s ničím, vďaka čomu by som uverila, že moje milované Slovensko má ešte nádej a môže byť lepšie.

Ale verím, že raz sa to aj tak zmení a dúfam, že to bude čoskoro. Potrebujeme to ako soľ. Na druhej strane ja ako laik ale absolútne nevidím zmysel v predčasných voľbách či dokonca referende o nich. Príde mi to ako totálne vyhodené obrovské peniaze, to už za ne radšej rovno môžu postaviť našej určitej skupine spoluobčanov nové bytovky namiesto tých, ktoré si sami zničili. Ak je vyšetrovanie vedené aj na nadnárodnej úrovni, ako tomu celému môže pomôcť destabilizácia našej krajiny? Ak mi niekto vie inteligentne a logicky dať odpovede na otázky čo sa pýtam, budem len rada. Už sa ale „teším“ na hejterov...

Medzi vyjadrením svojho názoru a hejterstvom je veľmi tenká čiara. Hejterov mi je ale ľúto, lebo to beriem ako mrhanie drahocenným časom, ktorého nikto ani nevieme, koľko ešte máme. Ako príklad na odľahčenie uvediem napríklad keď na tvojom obľúbenom festivale zverejnia v line-upe novú kapelu. Polovica komentárov „waw“, „ste úžasní“, „milujem vás“, „splnili ste mi môj sen“ a podobne, prípadne ešte „to nepoznám, ale vyzerá to zaujímavo“. No a potom sú tu naši starí známy hejteri. „Predávam lístky!“ , „Sklamali ste ma!“ „Kedy už dáte niečo poriadne?“ „Mal som vás rád, ale už nikdy nepôjdem, robíte si z nás srandu!“ Síce aj to je vyjadrenie názoru, ale z čítania takýchto komentov mávam dosť negatívne emócie, tak to radšej už ani nerobím. Niekedy na to však opäť zabudnem, chcem si práveže počítať niečo pozitívne aby som zdieľala svoju radosť a namiesto toho zatváram stránku naštvaná...Taká je ale asi povaha nášho národa. Ja zastávam názor: „ak máš niekomu zbytočne ublížiť, tak buď radšej ticho“. Chápem, že niektorým ľuďom to však môže robiť dobre. Mne ale nie. Život nás bije každého. Niekoho viac, niekoho menej. Prečo si však robíme zle ešte aj sami navzájom?

Na záver môjho výlevu chcem ešte vyjadriť môj obdiv k okrem už spomínaným bojovníkom aj verejne známym ľuďom, ktorí sa za svoj trochu iný názor, za svoju širšiu perspektívu, umiernenosť či nehnev nehanbia a verejne ho aj prejavili. Narážam tým napríklad Adelu Vinczeovú či Vratka (ktorého som doteraz ako môj vlastný interný joke nevolala inak ako Zvratko...sorry, bez urážky, skrátka mi to iba prišlo vtipné...po tom, čo som si od neho nedávno prečítala však už nebudem, aj môj interný humor má svoje limity).

Každopádne bojovníci za lepšie Slovensko držte sa a budem veľmi rada, ak sa k vám budem môcť niekedy pripojiť. Keď si budem aj ja na 100% istá. Ja si počkám.

Blog

4 0 1 0 2

Komentuj

Môžem vôbec mať tak trochu iný názor?

6 komentov k blogu

Horúce!