Zoskočila z veľkého múra pri starom anglikánskom dome v barokovom štýle a elegantne sa pritom vyhla svetlu dopadajúcemu z lampy pri chodníku. Z ruky jej vypadol malý medailón, po ktorý sa bleskurýchle zohla a schovala do jednej z mnohých vreciek na vnútornej strane bordového plášťa. Nikto ju nemôže obrať o túto malú, tajomnú čriepku z jej pamäti, ktorá si začala spomínať na udalosti pred premenou. Teraz bol však najvyšší čas zmiznúť, pretože o dve hodiny sa začne rozvidnievať a slnko bolo jej najväčším zabijakom. Tichým krokom sa vydala po Lane"s Street a obrysy tajomného domu nechala za sebou. Očami prebodávala tiene, ktoré vrhali budovy a stĺpy, pretože kedykoľvek sa mohli zmeniť na jej nepriateľov v podobe démonov a najmä vydedencov neba - nephilimov. Rasa nephilim existovala vďaka anjelom, ktorí boli za hriech cudzoložstva zvrhnutí na Zem a duchovne prežili štyridsaťdňovú potopu sveta.
“A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli.” Zjv. 12,9
Ich sivé duše sa vrátili do neba, kde boli ďalej súdené a vrhnuté do pazúrov pekla a večného zatratenia Bohom.
“Potom povie aj tým, čo budú zľava: "Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!” Mt. 25,41
Niečo sa však stalo a malá časť padlých anjelov prežila a zostala v hriechu. Potomkami padlých anjelov boli obri, ktorí zomreli v mladom veku. Padlí anjeli si vždy museli nájsť nové telá pretože starli. Ľudí dohnali k psychickému šialenstvu a po samovražde si ich vzali aj s ich schopnosťami. Duše ľudí putovali do pekla, kde vyplnili prázdne miesta po padlých anjeloch a už nebola cesta späť...
Na chvíľu zastala, pretože jej citlivé uši zachytili hluk podobný ľudskému kriku. Na Pudding Lane sa niečo deje, no nemala chuť zisťovať, čo. Zahla za roh a musela sa uhnúť dverám hostinca, ktoré sa prudko otvorili a na ulicu vyskočili dvaja muži v "lepšej" nálade. Ani jeden si ju však nevšimol, a tak pokračovala ďalej.
Ocitla sa na križovatke a bola rozhodnutá pokračovať na Downyard Sematary, keď začula mrazivý, šepotavý hlas za svojím chrbtom:
“Caline.”
Otočila sa a zbadala ho - stál v tieni, celý zahalený do tmavozeleného plášťa a kapucni so zlatým lemom.
“Sir Dreynard !,” takmer vykríkla a pribehla k nemu. Až vtedy si všimla, že jeho dlhé a tenké prsty slonovinovej farby kŕčovito zvierajú akési telo. Bol to muž a z hlbokej rany na hlave mu kvapkala krv až na chodník. Caline dostala obrovskú chuť ochutnať ju, pretože prešla už dlhá doba od posledného napitia sa. Bolo to odvtedy, čo sa jej začali vracať spomienky.
“Tohto som uchránil pred tou ženskou, no len tak-tak. Aj tak ho stihla zabiť. Pozri sa tam,” pustil muža na zem a prstom zabodol na Pudding Lane, ktorú mali ako na dlani. Celá ulica na juh horela a ľudia splašene vybehovali z domov, v rukách to najnutnejšie a kričali ako ranené zvery. Zopár odvážnych mladíkov prinieslo plné vedrá vody, no bolo to pár chlapov versus zničujúce plamene, ktoré sa chytali okolitých domov ako seno.
“To ste urobili sami ?”
“Nie, ja som len prezradil Alriasovi a Lifrayemu, že tá ženská je nephilim. Alrias uspal pekára a nechal horieť uhlie, Lifraye ju držal. Snáď uhorela a oni sa nezranili, sú to veru šikovní chlapi, to hej.”
Na chvíľu pozorovali požiar a zhon na ulici, keď ju znovu zaujalo mužovo telo.
“Napi sa, Caline. Už je aj tak po smrti.”
Nestihol dohovoriť, keď sa svojimi dlhými zubami zahryzla do mužovho krku. Jeho krv sa ťažko sala, no bola vďačná aj za to málo. O niekoľko minút jej Sir Dreynard položil ruku na plece a šepol:
“Poď Caline, musíme sa ponáhľať, inak nás slnko nepekne opáli.”
Použil známu Alriasovu formulku, no Caline nereagovala.
“No tak !,” silne ju potiahol za plece a donútil ju pustiť mužov krk.
“Ešte nie !,” zvrieskla a začala sa zbesilo brániť, pričom škrabla Sira Dreynarda pozdĺž ľavého oka. Ach, Satana tvojeho, keby som tak mal obe ruky, pomyslel si a pritiahol si ju k sebe.
“Prestaň, bláznivá ! Chceš zomrieť ?”
Prestala sa šklbať a akoby z nej vyprchalo nejaké prekliatie, pokojne odpovedala:
“Nie, ale poďme už.”
Obaja sa rozbehli nadľudskou rýchlosťou a na Downyard Sematary stihli dôjsť prv, než sa nebo rozžiarilo prvými paprskami slnečného svetla.
New York, 2156
Nicole Porterová vždy vedela vzbudiť u študentov a ľudí dojem obrovskej všeobecnej prehľadnosti. Za krátky čas sa stala výnimočnou profesorkou antropológie na Stony Brook University a vedúcou univerzitnej knižnice. Jej práca o rasách a nadprirodzených schopnostiach rozvírila vtedajšie pokojné vody na univerzite a osadenstvo školy sa začalo deliť na jej fanúšikov a odporcov. Jej prednášky však boli plné a nedoprajné reakcie si nevšímala. Podišla k veľkému zrkadlu a z malej nádobky s tekutinou vybrala pár kontaktných šošoviek. Musela prekryť svoje oči purpurovej farby a potom prišiel na rad púder, ktorý mal zakryť sivý nádych jej pokožky. Svoje dlhé červené vlasy po pás zopla do drdolu a nakoniec sa usmiala na svoj obraz v zrkadle. Zuby mala pekne tvarované porcelánom a nikoho by nenapadlo, že kedysi mala prvé štyri zuby rovné a ostatné ostré a špicaté ako britvy. Prešla k stolu a zobrala z neho pár učebníc, potom vyšla na chodbu a kabinet s dobrým pocitom zamkla. Prišla do triedy so stiahnutými žalúziami, ktorá bola na konci chodby a krátkym pohľadom, ktorý hodila po študentoch, si ozrejmila, že stav je opäť plný. Zastala až pri katedre a s polmesiacovým úsmevom vyriekla:
“Vitajte na hodinách teórie antropológie, volám sa Nicole Porterová a ak máte nejaké otázky, rada vám na ne zodpoviem. Časový harmonogram ste už dostali, takže v tom nevidím problém, no pre vaše dobro bude lepšie, ak na prednášky budete chodiť načas, zameškané alebo vynechané učivo sa ťažko doháňa. Niekto nejaké otázky ?”
Nejaký dlhovlasý študent v čiernej bunde á la moderný metalista zdvihol pomaly ruku.
“Prosím,” ukázala na neho a sadla si na svoju stoličku.
“Čítal som vašu prácu, profesorka Porterová. Je fantasticky napísaná, no skôr by sa hodila ako obsah nejakej fantasy knihy,” odmlčal sa a medzi študentami zaznel tichý smiech.” O to však nejde. Chcel som sa len spýtať, či veríte v boha ?”
Nicole sa na neho zadívala a prižmúrila oči. Jednu ruku si položila na ústa ako človek, ktorý usilovne premýšľa, no chcela tým len zakryť diabolský smiech, ktorý sa jej dral z hrdla.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mám rada výňatky z Biblie.