A vtedy sa dokážem hnevať jedine na seba, spomeniem si, koľkým ľuďom som tak mohla ublížiť. Vtedy nemám slov, nemám sa ako brániť.
Slzy sa mi tisnú do očí. A čo mám povedať? Nekrič na mňa, veď nič zlé nerobím. Neznervózňuj sa, nič sa nestalo. Nemôžem, som rovnaká.
Moje potláčanie sĺz a chvejúce sa pery - len provokujú a všetko zhoršujú. (Tiež by som sa nemusela pri všetkom rozplakať, ešte aj pri smutnej rozprávke.)
A keď to všetko prejde, mojím jediným predsavzatím je naučiť sa ovládať a nekričať na všetkých len preto, že som zle naladená. Nechcem sa nechať ovládať vlastnými emóciami. Už viem, ako to potom bolí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vercuk
15. 3.marca 2011 22:07
ved ja som ty!!!!!!!!!
Napíš svoj komentár