Nemôžu za to, to ja. Keď sa v mojom srdci odohráva búrka, najskôr vzdialene iskria. Záblesky sú ďaleko a zväčša neublížia. Chcú ťa varovať, no ty ich podceňuješ.
Veď som vravela, aby si sa niekde schoval. Vonku je to vtedy nebezpečné. Blesky sa blížia a silnejú, počuť ich lámanie vo vetre. Už ich aj počuť, možno kričia až príliš, no je to súčasť búrky a ja to nedokážem zmeniť.
No vidíš, opäť celý zmokneš, už začalo aj pršať. Ako vždy, najskôr malé kvapôčky, nevinné a prehliadnuteľné. Až keď dážď silneje a bičuje zmáčané telo vodou, uvedomíš si, že je neskoro.
Teraz už niet úkrytu. Musíš búrku prečkať vonku a dúfať, že sa vyhneš tým šialeným bleskom.
Vieš, moje oči si to všetko so strachom odtrpia tiež. Celé to hromobitie sa cez ne preženie. A ony samy to zastaviť nedokážu. No kto by sa už len pokúšal vzoprieť sa búrke a snažiť sa ju odohnať?
Až keď niet ďalšej vody, čo by mohla spadnúť a dážď slabne, osmelíš sa. Pery sú úplne vyschnuté, akoby sa voda zbierala z nich. Dlho potrvá, kým zvláčnejú tvojimi bozkami.
Myslím, že by sme si mali postaviť úkryt. Tam prečkáme živelné pohromy, ktoré prídu niekedy nečakane. Tam sa nám ich určite podarí oslabiť a možno aj zastaviť. A možno trocha poprší, no búrkam sa budú moje oči vyhýbať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár