Neklam svoje srdce- časť 4.

Marián konečne dorazil do nemocnice.......Pri vchode skoro narazil do svojho kolegu Jána, ktorý pri vchode fajčil už druhú cigaretu. Keď sa stretli, Ján sa naňho usmievavo osopil:"No pozrimeže, niekto tu asi po prvý krát mešká čo?" Marián mu nemal kedy odpovedať, pretože sa ako ostatní zamestnanci nemocnice bál o svoju prácu. Márne by vysvetľoval Jánovi príčinu svojho meškania, aj tak by ho nepochopil. Alebo áno? Mohol by mu od srdca povedať, že hlavná príčina jeho meškania je v žene? On, ktorý sa od svojej puberty o príslušníčky nežnejšieho pohlavia ani nezaujímal? Celý svoj doterajší život zasvätil medicíne, jeho najlepšej priateľke a teraz už aj živiteľke.
Keď si už konečne zasadol za svoj stôl v ordinácii na úrazovej chirurgii, vydýchol si. Za ten čas, čo meškal sa nestal nijaký vážnejší prípad. A už aj vstúpila Marta, sestra ktorá mala teraz službu. " Áááááá, pán doktor konečne, mysleli sme si už, že sa niečo stalo, keď ste toľko meškali. Viete, prepáčte mi tú úprimnosť, ale vy nezvyknete akosi meškať."
"Áno, nezvyknem Marta ja viem...Ale viete tá predvčerajšia hávaria, veď viete, trochu ma to vzalo," pokúsil sa zaklamať. Lenže to ešte nepoznal sestru Martu Brezovú, ktorá zavetrí klamstvo na sto honov. Neverila mu, no aj tak povedala:" No, viem pán doktor, tá havária skutočne nemohla byť príjemná.... Skočím uvariť kávu, čo poviete, trochu vás preberie.."
"Áno, to by som vám bol veľmi vďačný, ďakujem..,"no Marta rýchlo vybehnúc z ordinácie ho už nepočula. Marián sa zasmial, tento deň, aj keď nevstal načas, sa začal napodiv celkom dobre.
Krik, ten nezabudnuteľný ľudský výkrik paniky rútiaci sa rýchlo do záhuby.....Lucia sa rýchlo strhla z toho mučiaceho sna....Dýchala rýchlo, pot jej stekal po tvári a až teraz si začala uvedomovať ako ju bolia obidve nohy. Poobzerala sa okolo, videla ako sa slnko snaží predrať cez okenné žalúzie nemocničného okna, videla ešte stále spokojne spiacich spolupacientov okolo, no aj tak sa jej všetko zdalo ako sen...A ten doktor, čo ho videla v sanitke na ktorého meno si nevedela ani len spomenúť, zdalo sa jej akoby stál tu pri nej, keď spala...No rýchlo tú myšlienku zahnala a začala si nadávať. Lucia, Lucia čo si myslíš? Videla si ho raz v živote, určite ho už nikdy neuvidíš. A teraz fantazíruješ o jeho vlasoch, o jeho "dokonalom" úsmeve....Už som sa asi nadobro zbláznila, pomyslela si Lucia. Keď jej sestrička prinášala raňajky do postele, snažila sa na ňu milo usmiať a prihovoriť sa." Sestra, neviete náhodou ako dlho tu ostanem a čo všetko ma ešte čaká?"No sestra s rovnakým úsmevom odvetila:"Slečna, budete musieť počkať na raňajšiu vizitu, doktor vám všetko ozrejmí..." Vtom sa Lucia zachvela. Dúfala, že to nebude ten istý, na ktorého sa snažila tak úporne zabudnúť.......

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu