Chcela som, aby to slovičko, ktoré mi dnes dal, platilo aj zajtra, pozajtra. Niekedy nepomôže kričať, našepkávať do ucha. Príde čas, keď je každý z nás hluchý a slepý. Neživý, nemŕtvy.
Môžeš mi ukázať, že toto miesto je bezpečné? V tomto svete, ktorý má tendenciu zomierať. Dokážeš mi dať istotu? Ochrániť ma pred tebov, pred nim a pred nimi? Môžeš mi zaručiť, že to všetko dobré, čo tu ostalo zostane navždy?
Pokušenie je priveľké a my prislabí. Nedokážeš ma zobrať odtiaľto. Reťaze sa vrástli do kože, do mäsa, stali sa súčasťou môjho bytia. Milujem ich, ten chlad, tú silu, ktorú nedokážem pretrhnúť. Bola to vždy výzva a teraz? Nedokážem bez nich žiť.
Keď sa raz narodíš v zajatí na slobode neprežiješ. Skúšal si to a zhoreli ti krídla skôr, ako si ich naozaj rozprestrel. Naivná forma. Nedokážeš mi dať sľub, ktorý by si bol schopný dodržať. Tento svet ti to nedovolí. Už na začiatku bola chyba. Ako malé strašidlo sa narodila a vyrástla v obrovské monštrum.
Kto to bol? Kto rušil môj spánok? Kto mi to vravel stoj? Kto?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár