Volám sa Zuzana. Som študentka. Adolescent. Ale kto som naozaj? Áno, som človek, ktorý má slobodnú vôľu. Ale kto som? Veď v živote som dokopy nič nedokázala. Nezískala som Nobelovu cenu za mier, za vynález a ani som nepomohla k posunu svetovej ekonomiky.
Tak prečo si ma aj napriek tomu, že som nič nedokázala, vážia a berú vážne, či už moji priatelia alebo dospelí ľudia z môjho okolia? Žeby z donútenia? Neviem. Preto sa pozriem do zrkadla. A čo vidím? Samú seba. Taká aká som, a taká ,za akú sa považujem ja sama. Ale ako ma vidia iní? Ako vyzerám očami ostatných? Pozorujem sa a začnem premýšľať sama nad sebou. Aká vlastne som? Áno som čudná a trochu aj vzdelaná. Pojašená a úplne zmätená. Pochopená aj nepochopená. Dokážem byť ticho, ale predsa som ukecaná. Úplne obyčajná a zároveň stále neobyčajná, výnimočná. Prostoreká. Pre niekoho krásna, pre iných oštara.
Mám taký pocit, že tí ktorí ma poznajú, vedia, kto – čo som zač. Pre každého som niekto iný. Každý si všimne a obľúbi len to, čo chce. Či sú to už negatíva mojej osoby, alebo klady... Ale aj tak, keď sa spýtam ľudí, aká som v ich očiach, všetci ma opíšu ako dokonalú krásku. Samozrejme ja si myslím to isté, že som krásna.... Ale aj napriek tomu, nikto mi nepovedal niečo zlé.
Myslím si, že keďže mám dosť vysoké sebavedomie, že mám aj dosť silnú náturu, a nejakú tú negáciu mojej osoby by som zniesla, ba dokonca by som si ju možno zobrala aj k srdcu.
Tak prečo mi to nikto nepovedal. Naozaj som taká dokonalá?
Skôr si myslím, že tie negatíva si musím uvedomiť v prvom rade ja sama. A dostanem sa naspäť k otázke, prečo si ma vážia či už moji priatelia, alebo ľudia z blízkeho okolia, s ktorými sa stretávam skoro 365 dní v roku. Či už to sú učitelia, predavačky v obchode, susedia z bytovky... Možno preto, že mám dobré srdiečko. Snažím sa pomôcť. Dokázala by som sa aj rozdať za ľudí, ktorí mi za to stoja. Dala by som za nich aj ruku do ohňa. A to si určite vážia. Vážia si to, že ja sama si ich vážim, a v určitom bode ich obdivujem.
Týmto zosúladením mojich myšlienok som prišla na to, že si musím v prvom rade uvedomiť ja sama, tie moje negatíva. Nikto nie je dokonalý. Každý má pár tých chybičiek krásy. Tak isto aj ja.
Preto si uvedomím v prvom rade moje nedostatky, a budem sa ich snažiť vylepšiť, časom možno úplne odstrániť. Či už pre spokojnosť svoju, aby som sa lepšie cítila, že som pre seba niečo spravila, alebo pre spokojnosť okolia.
Sebapoznaním človek objaví aj zmysel, cieľ života. Ale sami by sme sa na tejto ceste stratili, opustili. Práve v takýchto situáciách nám pomáhajú priatelia, rodina, učitelia, či životné skúsenosti. Samozrejme, najväčšou oporou sme samy sebe. Rozmýšľaním, uvažovaním, samovzdelávaním...
Tak toto by bolo niečo k tomu, že kto som, alebo lepšie povedané, za koho sa považujem...
A teraz kam kráčam. Ako vidím svoju budúcnosť? Mám nejaké ciele? Samozrejme. Každý máme nejaké tie ciele. Už od raného detstva. Celý náš vtedajší svet bol postavený len na hmotných veciach. Chceli sme novú bábiku, lopatku, traktor, pištoľ... Problémy sme videli akurát tak v tom, keď nám niekto nechcel požičať lopatku, alebo autíčko na diaľkové ovládanie. A najlepšia výhovorka tých čias,: „Mama mi zakázala.“
No čím sme boli starší, prestali nás baviť hračky a začala nás viac zaujímať naša budúcnosť. Na to nás navádzali rodičia, ktorí sa nás pýtali, že čím chceme byť, keď budeme veľký. Čomu sa budeme chcieť venovať. Samozrejme, rok čo rok sa menil aj náš pohľad na našu budúcnosť. Napríklad ja som chcela byť od princeznej, policajtkou, doktorkou... a mnoho inými povolaniami. Momentálne som sa dostala na obchodnú akadémiu, na ktorú som ani ísť nechcela. Ale všetko zlé je na niečo dobré. A teraz som rada, že sa tu môžem vzdelávať.
Takže kde až chcem dôjsť? Rada by som ukončila stredné vzdelanie na tejto strednej škole, a potom pokračovala vo vysokoškolskom vzdelaní. Popri študovaní pracovať. Spraviť si vodičský preukaz, časom kúpiť auto, mať kde bývať, a spoznať niekoho, kto bude chcieť so mnou prežiť zopár krásnych rokov. Ustáliť sa, mať stálu prácu, a šťastnú rodinu. Myslím si, že takýto ideálny život je snom každého.
Ale málokto si uvedomuje, že to my sami sme strojcami nášho života, nášho šťastia. Ak dokážeme byť šťastní aj z maličkostí. Potom nám nebude vadiť, že nemáme dobre platenú prácu, nebývame vo vile a na záhrade nemáme bazén. Ale postačí nám, že máme vlastne kde bývať, že žijeme v láske, v pokoji a v harmónii, a že sú naše deti šťastné. V živote nemusím dosiahnuť nejaké vysoké ciele. Postačí mi, pokiaľ si ma budú ľudia vážiť, a brať takú aká som.
Niekto raz povedal: „ Každý máme svoju minulosť, hľadáme budúcnosť, ale žijeme pre prítomnosť. Je kľúčová. No však tá bola kedysi budúcnosť, a za chvíľu už bola minulosť.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár