Za oknom občasne padajú chumáče snehu.
V susednej záhrade postáva ryšavá mačka a snaží sa usadiť.
Vždy ju však niečo rozptýli a tak sa len krúti a krúti a krúti...čudujem sa jej.
/Nemám rada mačky. S výnimkou ryšavých.
Tie sú fajn, aj keď som nikdy žiadnu ryšavú nemala.
Len šedú s výzorom polárnej líšky.
Mama vždy hovorila, že by z nej bol krásny kožuch.
Jedného dňa však zmizla. Bez výstrahy. Zostalo po nej len zopár chlpov a miska so zaschnutým mliekom.
No a čo.
Ja som nemala mačku a mama kožuch./
Netuším koľko času musí uplynúť, aby sa jeho plynutie skutočne zastavilo. Ten zhluk génov, z ktorého som tvorená tomu nerozumie. Všetko musí plynúť zaručene konštantne až do okamihu, kým sa k času nepridá naša vôľa upravujúca jeho plynutie. Vtedy sa záškodnícky spomaľuje, kruto zrýchľuje alebo prestane existovať. Občas sa minie. A miestami máme pocit, že ho treba nájsť, aby vôbec bol. On je však tu. Neprestajne. Jeho existencia zanecháva stopy na tenkej blane nášho (ne)vedomia. A my zanechávame stopy v ňom. Možno je to symbiotické a možno je jeden z nás nadradený tomu druhému. Je možné, aby to tak bolo? Ak sa stanem nadčasovou, budem nadradená tomu abstraktnému, čo si s nami občas robí čo chce?
Na parapete sa práve usadila mačka.
Ryšavú nevidno, táto je biela s čiernym fliačikom okolo oka. Obloha prestala chrliť snehové chumáče a z vedľajšej kancelárie sa ozýva neprestajný hovor.
Na niektoré otázky som nikdy nechcela odpovede. Ťažko totiž odhadnúť, či sa na ne dá odpovedať bez toho, aby neišlo o fikciu. Jedno však viem s určitosťou. Ľudia sú zvláštni - radi umelo tvoria niečo, čo ich vo svojej podstate obmedzuje.
Odvedľa sa ozývajú tóny Foster The People.
Niekto si ich očividne obľúbil a má potrebu to patrične preukazovať. Odpusťte, ale pre reálnosť musia byť i v tomto texte.
Bodka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár