Niekedy rozmýšľam, či čosi mimo nás nás nesleduje spoza tmavých štrbín, ktoré pripomínajú oči. Sleduje nás a necháva nás sa topiť, necháva nás blednúť, necháva nás odchádzať.
Neviem, kde sme. Neviem, kto sme. Ani kde sa práve nachádzame. Nechápem, čo sa deje naokolo.
Možno ani nezáleží na mieste...na identite...na skutočnosti...
Pretože, kdesi tam hlboko, ďaleko v spleti spomienok, ktoré už azda nedávajú zmysel...kdesi tam sme všetci raz boli zradení, zranení, zanechaní napospas.
A všetci sme to akosi prežili. Akosi. Sme prijali. Temnotu. A chlad. Ako súčasť našej existencie.
Možno jedinou našou slabosťou je potreba tepla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár