Rozprávka o družke medvedej

v studenom poli hnilobných kvetov, tam kde sa ihličnany na chvíľu vystúpili aby odhalili srdce lesa, tam rástol brloh medvedí. svadba s končiacim sa májom bola veselie veľké. celé jastrabie sa zišlo, zvery, strelci zo schwarzwaldu, všetrti. struny sa skrútili mačacou muzikou, tekuté ihličie tieklo dolu krkom. aj medvedia družka chvíľami prudko odchlípla z fľaše, odpovedajúc na nadšený rev samcov len úsmevom pohŕdavým. pôvabná bola tá nevesta medvedia, ľudskej rasy, bledá, v bielych šatách plných kvetov jej svietili len červené prsy. keď sa krútila vo víre tanca s medveďmi, strelcami i všetrtmi, privierala oči, akoby bola na míle vzdialená od jastrabského lesa; zelené riasy jej spadali na viečka unavené od sto prehýrených nocí. píjala, tancovala, zvádzala, z rúk do rúk prechádzala, smiala sa smiechom nevinných bytostí. ale nikdy, nikdy nevyriekla slovo.
svadobná noc bola dlhá. brloh sa nebadane pohyboval. v krvi ihličie, medveď na neveste, jej pohľad stále upretý až za hviezdy a na perách úsmev. ruky mala položené pozdĺž tváre a pomaly, pomaličky z nich v tme tieklo niečo čierne a lepkavé.
ráno bola krv už všade. pokrývala vydupanú trávu v brlohu, kosodrevinu, aj všetky biele kvety na družkiných šatách. pokrytá materinou dúškou, nôž stále zvierala vo vysilenej ruke.
dvanásť dní sa zotavovala. dvanásť dní sa medveď pýtal:
-prečo nechceš žiť,
nešťastné ľudské mláďa
?
slzy mu tiekli z očú na chlpaté brucho a vyzerali na jeho ňufáku ako čierne kusy smoly, pretože medveď mal svoju družku rád. ale družka stále len mlčala.
dni, keď im spolu bolo najlepšie, sa pravidelne končili tragicky. medveď sa už viac nespytoval, prečo. odpoveď nepoznala sama. vedela len, že musí umierať deväťkrát ako mačka, a keď sa ani deviatou smrťou jej život neskončil, prestala umierať.
potom prišiel zimný kraj. medveď jej posledný krát povedal brum a zadrichmal na tri mesiace. nehorázne chrápal a z úst mu tiahlo po borovičke a klbásach. ale jeho chrbát bol rozkošne našuchorený a mäkký, ležiavala s ním v machu a po špičkách mu vchádzala do snov. pošepky. občas, keď si vnárala tvár do jeho srsti, keď pila hubový odvar, keď sa jej nedarilo udržiavať sa v umelom spánku, vtedy túžila po jari
a dlhom lete.
občas ho začula, začula ho rozprávať. jedného zo schwarzwaldských strelcov. stretla ho vždy, keď kráčala po snehu hľadajúc kvety, ale aj tak bol všade len sneh. stretla ho, aj keď sa len tak brodila vločkami, dúfajúc, že umrie na angínu.
snažili sa vzdialiť čo najďalej. odišli od seba päťsto míľ, on cvalom, ona lesnou traťou. len aby sa ich svety nedotkli. len aby sa potom na chvíľu v tej zmätenosti stretli. prstami sa dotkli vody.

po špičkách sa vrátila do brlohu a opäť zaborila nos do medvedieho chrbta. spiaceho. stále spal, aj keď už s prvou jarnou búrkou prestávali voňať fialky. v noci ležala v brlohu, zmätená uprostred borovíc, spoza ktorých sa stále ozýval smiech. zavrela oči a mala pred nimi strelcov zo schwarzwaldu. tú noc celú preplakala, vzduch bol búrkový a kvapkali ním všetky túžby všetkých diev ktoré kedy na tomto svete žili. strácali sa v pôde a nikdy sa o nich nikto nedozvedel.
Zdieľaj článok na facebooku
66 odoberateľov
Aventine

❆..she couldn't find a flower, but there was snow..❆

Komenty k článku

  1. 1
    Antifunebracka

    31 ročný muž
    joker birdzu

    To jak keby si v rauši písala :D