S pocitom stále väčšej samoty.
S očami zaspelpenými od sĺz.
Upadám do obrovskej prázdnoty.
A tak počúvať môj krik aspoň skús.
Cítim ako som padla do tmavej hĺbky.
Ako ma do svojich rúk vzala smrť.
A ako život nabral zvrat taký prudký.
Ja šepkám krvi. "prosímďalej prúď."
A s pocitom zastaveného srdca
do mňa sa spomienky vracajú.
A opustená hlava klesajúca.
Niekto šepol "Strácam ju."
A zamknutá putami vlastného strachu
Plačúca nad vlastnou bezmocnosťou.
Viac už sa nebojím duševného krachu.
Stojím sama len s tvojou prítomnosťou.
Smrť priamo pred mojím zrakom.
Bez pohľadu hľadím do jej očí.
A iba v tomto okamihu krátkom
čakám kedy toto celé skončí.
"Ja už tu nedokážem stáť celkom sama.
Neviem sa brániť ako tvrdá skala.
Neschovám sa ako , keď sa chveje tráva.
Nespomínam na čo som sa vlastne hrala.
Nedokážem byť bez teba, bez tvojho dotyku.
Ale prosím len to je. "Nedotýkaj sa ma."
A môj život stratil úplne všetku svoju logiku.
A srdce prebodla zaostrená chladná hrana.
Dala som všetko aby som ťa našla,
ale to vzalo si zo mňa moje všetko.
Nemám síl aby som sa strachom triasla.
Môj krátky život pohasol práve dneškom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár