„A monster of wood and rusty teeth.
Fire smelted his eyes to lumps
of pale blue vitreous stuff, opaque
as resin drops oozed from pine bark.“
Dym zo zhoreného móla stúpalo celý nasledujúci deň. Večer sa mi priznala, že to ona založila ten požiar. Vraj jej chýbala inšpirácia. Keby toto Nick Cave vedel pri písaní knihy Smrť Bunnyho Munroa, nemusel by vymýšľať patetickú epizódku o čajke, z ktorej zobáka vypadla horiaca cigareta práve na obrovskú drevenú konštrukciu.
Sylvia vedela precítiť poetiku koncov a je jedno, či to bola bodka uzatvárajúca vetu, dym stúpajúci zo zhoreniska, posledná kvapka vína, záverečné titulky filmu, pointa básne, ťažký rozchod alebo smrť. Mala mimoriadny zmysel pre fikciu, spájala nespojiteľné, fabulovala a cestovala v čase. Vyžívala sa v symbolike a nezriedka sa sama s potešením strácala vo svojich košatých významoch. Často vnímala veci po svojom a mnohým nepasovala do škatuliek a vzorcov myslenia. Plakala, keď sa iní smiali a smiala sa, keď iní plakali.
Sylvia sa často schovávala za cynizmus a flegmatizmus, v skutočnosti však bola asi najcitlivejšia a najempatickejšia osoba, akú som kedy nepoznal. Nepoznal, lebo Sylviu nemohol naozaj poznať nik, domnievam sa, že dokonca ani sama Sylvia. Človek v nej uchopil nejakú pomenovateľnú vlastnosť, vybral sa po nejakej koľaji, možno aj zvládol zopár zákrut a výhybiek, no nakoniec buď narazil do betónového múru a zlomil si nos či dušu alebo sa nenávratne stratil. Ako keď sa ocitnete v noci v neznámom veľkomeste, intuitívne sa vyberiete nejakým smerom veriac, že ten smer je správny, po pár odbočeniach však zablúdite a prestanete čo i len tušiť, ktorým smerom je centrum, vlaková stanica, sever alebo v horšom prípade zajtrajšok.
Nepoznal som ju, ona ma však poznala až príliš. Bola pri mne v mnohých križovatkách, výhybkách a kráčala so mnou aj po rovných uliciach bez výtlkov a šmykľavého popadaného lístia po daždi. Jazdil som na jej bicykli po námestí, mlčali sme kráčajúc po Dostojevského rade, počúvali sme spolu Beautiful girl od INXS, čítali sme si básne trasúcim sa hlasom a vymýšľali sme nové slová a zapisovali si ich. Boli sme spolu na niekoľkých koncertoch a veľakrát sme sa spolu pripili. Dojalo ma, keď si vytlačila moju dušu na papiere, postrihala ich na malé kúsky a zlepila do oveľa krajšieho celku. Mala zmysel pre krehkosť chvíľ, vedela ma však aj vytočiť svojou náladovosťou a egocentrizmom. Často predo mnou utekala. Neraz som sa na ňu hneval. No naučil som sa pri nej, že hnev je často len odrazom našich nesplnených očakávaní týkajúcich sa iných. A to platilo i vtedy, keď sa ona hnevala na mňa. Nemá zmysel bojovať proti hnevu, nemá zmysel bojovať proti citom a pocitom.
„Nemá zmysel bojovať.“
...to mi raz povedala. Vedela byť mimoriadne sebadeštrukčná. Potápala sa do najtemnejších poschodí svojej obrovskej duše. Topila sa, dusila sa, kričala a utekala pred svetom. Možno aj preto sme si tak rozumeli a možno aj preto sme nikdy nemohli byť dlhodobo spolu. Možno preto sme obaja napísali toľko básní o tom druhom. Vyrovnávali sme sa navzájom, dopĺňali sme sa a zároveň sme sa odpudzovali a odcudzovali.
Viem precítiť poetiku koncov a preto som ju držal za ruku, keď sa v ten chladný februárový deň skláňala k plynovej rúre, aby si do nej vložila hlavu.
„Even amidst fierce flames the golden lotus can be planted.“
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
4
Po každom prečítaní v tom nájdem viac a viac...
Ako vždy, perfektne píšeš. O tom sa nedá pochybovať
Ako vždy, perfektne píšeš. O tom sa nedá pochybovať
5
sledujem tvoju tvorbu už len z Birdzovskej diaľky, ale keď som si prečítala toto, hlavne ten odsek od "Sylvia sa často schovávala za cynizmus a flegmatizmus..." ♥, tak som normálne musela zapnúť mozog a rozmýšlam aké som si to na tom Birdzi dala prihlasovacie meno a heslo pred niekoľkými rokmi, aby som ti to tu mohla napísať.
My N° 1 spomedzi súčasných (a možno aj minulých) majstrov slova a jeho zvratov!
My N° 1 spomedzi súčasných (a možno aj minulých) majstrov slova a jeho zvratov!
Napíš svoj komentár
(a nielen preto, že som silvia, a z každej výpovedi o si/ylviách mám pocit, že sme všetky rovnaké)