Miloval som ju. Bože bola pre mňa všetkým. Venoval by som jej všetko čo som kedy mal ale o nič také nikdy nežiadala. Chcela iba a by som ju miloval. A ja som to urobil.
Vrhol som sa do toho ako hladný na kúsok chleba. Bral som plnými náručami všetko čo mi núkala. Každú kvapku jej lásky som si uložil na miesto odkiaľ som dúfam, že nikdy nezmizne. Do svojho srdca.
Moja láska bola nekonečná no tá jej časom akoby vyprchala, ochabla voči mne. Skúšal som to. Chcel som znova dávať tak ako som bral. Bolo to nemožné.
„Odchádzam Martin...“ povedala mi raz a ja som na ňu pozrel. V očiach sa mi objavili slzy. Nedokázal som sa im ubrániť. Pokúsila sa o chabý úsmev.
„Nájdeš si inú. Si skvelý chlap ale svojou láskou ma jednoducho ... dusíš ma ňou. Pochop prosím.... inak to nejde..“ počul som buchnutie dverí a jej podpätky klopkajúce na chodbe. Cítil som ako odchádza aj kus mňa. Každý jeden krok mi vyrval kúsok z lásky, ktorú som si tak pečlivo chránil vo svojom srdci.
„Prečo? Prečo?..... Čo som urobil?.... Veď som iba miloval....“ kričal som na plné hrdlo dúfajúc, že niečo začuje. Chcel som aby počula ako moc mi ublížila.
Necítil som sa však lepšie, akosi som tušil, že ju to už netrápi. Chcel som aby to cítila! Zavrel som oči a predstavil som si naše okamžiky lásky.
Pod rukami som stále cítil jej hebké ružovkasté stehno. Cítil som jej zrýchlený dych jej vzrušené výkriky rozkoše. Všade kam som pozrel som videl jej ruky. Či to bola váza s kvetmi alebo ustlaná posteľ. Bola tu, všade a ja som ju chcel späť.
Unavene som sa hodil na posteľ. Nemalo to význam. Už sa nevráti.
„Jedine, že by som ju presvedčil, že ma stále miluje....“ povedal som si nahlas a zrazu to bolo tak jasné.
Stačí iba aby som jej dokázal, že ma miluje. Ukážem jej všetko čo sme spolu prežili a ona si uvedomí, že to bolo dokonale a nebude chcieť odísť. Znova tu bude so mnou. Iba mi dvaja. Znova sa budeme krásne milovať a dlho do noci sa rozprávať o všetkom.
Z novým elánom som vstal a vybral som sa ju hľadať. O takomto čase bola v práci.
Nasadol som do auta a chcel som ju počkať. Zabránila mi v tom však náhoda. Uvidel som ju pred cukrárňou.
Rozbúšilo sa mi srdce ale netrvalo to dlho, zamrelo hneď v ďalšom okamžiku. Nebola totiž sama. Úsmevom ktorý patril iba mne sa usmievala na iného. Vysoký pohladný muž ju chytil za pás a viedol si ju.
Chválil sa mojou láskou. Chválil sa mojou ženou.
„Musím ju presvedčiť.... odpustím jej.. áno ... musím...“ vravel som si dokola a veril som tomu. Bola predsa žena, to pochabé pohlavie.
„Určite ma stále miluje a toto ... toto je iba... omyl....“ presviedčal som sa.
Sledoval som ich. Vedel som, že raz bude musieť ostať sama a to bola predsa moja chvíľa.
„Určite keď ma uvidí vrhne sa mi do náručia a bude mi vykladať ako ju to mrzí a ja .... JA jej odpustím a vezmem ju domov. Tam sa pomilujeme a ja si potom priviniem na hruď a budeme sa rozprávať a našich doterajších chybách... presne tak sa to stane.“ Hovoril som si. Usmial som sa nad svojím šťastím a otvoril som dvere na aute. Bola sama. Začalo sa stmievať ale ja som si to ani nevšimol. Musel som tam stáť najmenej päť hodín. Čas bol však mimo môjho vnímania.
Videl som iba ju. Mierila do opustenej uličky kde stáli smetné koše. Asi išla niečo vyhodiť to mi však bolo jedno. Nevšimla si ma, bola ku mne otočené chrbtom a ja som akoby stratil hlas. Odkašlal som si a ona sa ku mne otočila. Nadýchol som sa a začal som. Sledoval som ako sa začína mračiť ale pokračoval som chcel som jej to všetko vysvetliť.
„Petra.... Milujem ťa... nemôžeš ma predsa opustiť.. spomeň si na...“
„Dosť! Prestať, uvedom si, že je koniec Peter. Musíš sa s tým jednoducho zmieriť. Ja ťa už nemilujem.... mám niekoho iného...“ hovorila rýchlo a chcela sa poza mňa pretlačiť von. Nedokázal som ju pustiť. Chcel som ju presvedčiť. Chytil som ju za ruku a držal som ju.
„Milujem ťa, čo to nechápeš? Nemôžem bez teba jednoducho žiť! Nemôžeš ma opustiť! Aj ty ma stále miluješ....“
„Au, Martin ubližuješ mi....“ zakričala snažiac sa vykrútiť si ruku z môjho zovretia. Trhol som ňou a pozrel som je do očí.
„Povedz, že ma miluješ!!“ prikázal som jej. Ani na mňa nepozrela, stále sa iba snažila vyslobodiť. Chytil som ju pod krk a donútil som ju aby na mňa hľadela. V očiach som jej uvidel strach.
„Povedz, že ma miluješ!“ zopakoval som naliehavejšie!
„Martin, pusti ma!“ vydala zo seba trocha tichšie. Zovrel som ju silnejšie a oprel som ju o stenu. Zavrel som oči a snažil som vymyslieť niečo čo by ju presvedčilo. Cítil som na tvári jej dych. Bol rýchli a pripomínal mi naše milovanie. Chcel som si ho užiť.
„Petra, ja ťa milujem...! zopakoval som zúfalo. „Musíš sa ku mne vrátiť!“ vravel som jej ale ona mi neodpovedala. Odtiahol som sa ale nepustil som ju a ani som neotvoril oči.
„Musíš mi povedať, že ma miluješ!“ hovoril som stále dokola.
„Musíš mi to povedať!“ zakričal som a otvoril som oči.
Konečne na mňa pozerala. Ale jej oči... boli nejaké iné. Akoby nepatrili živej osobe. Hľadela na ma trocha bledá s očami, ktoré boli divne neprítomné. Zatriasol som ňou a pustil som ju. Nevládne spadla na zem. Zošuchla sa ako vrece zemiakov. Zhrozene som na ňu pozeral a snažil som sa presvedčiť samého seba, že to bola iba nehoda. Nehoda z lásky. Milovala ma tak veľmi, že zomrela. Nežne som sa k nej sklonil a vzal som ju do náručia. Hladkal som jej plavé vlasy a bozkal jej modrasté pery. Kolísal som ju aj vo chvíli keď staršia žena zhrozene vykríkla a kolísal som ju a ja keď som začul sirény. Vedel som, že navždy budeme spolu.
Ona bude naveky v mojom srdci a ja v tom jej tiež. Spájalo nás predsa najpevnejšie puto na svete.
Naša láska...
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
je to trochu gycove ale to vobec nevadi, lebo som cital s napatim od zaciatku do konca a trochu mi to pripomenulo mna v istych chvilach...
len mam mrzi ze som dal menej hviezd ako som chcel