Moje detiská mi veľmi rady udržujú zdravú hladinu úprimných komentárov. A tak každý deň počúvam, ako môžem nosiť také topánky, "však také nosí moja starká." No vidíš, moja, ja vám stále vravím, že už som stará a že ma nemáte toľko preháňať. " Na to si ešte mladá, len topánky nosíš starecké!" uhh, dikičko.
Sem-tam dostanem aj nejaký kompliment, ale to väčšinou len vtedy, keď sa potrebujú zalíškať, keď mi zbadajú v kabelke cukríky, alebo vidia, že som na nich dobrá. "Pani učiteľka, dnes si kočkaaaa." ehh, ďakujem. Začervenám sa a už ma majú. Aj s mojimi cukríkmi.
A sem-tam dostanem kompliment aj od cudzích ľudí, ktorí prejdú okolo mňa a mojich detí. Hold, keď niekto vidí 20-ročnú slečnu s troma 4-ročnými deťmi, ani sa nečudujem, že ho to láka zavtipkovať si. Minule ma zastavil jeden pán, vyzeral dosť bezradne a mala som pocit, že niečo hľadá.
"Prosím vás, slečna, môžem sa vás niečo opýtať?"
"áno, nech sa páči."
"to sú vaše deti?" hodil ustarostený pohľad na "moje" tri deti a rozchechtal sa.
"Samozrejme." hej, na túto otázku som si už zvykla odpovedať
A potom sú také chvíle, keď sa strašne veľa nasmejem, alebo aspoň v kútiku duše sa musím usmievať nad tým, aké zlaté tie deti sú. Ukazujem im obrázok psíka, nech sa nenudia. Čakali sme zatiaľ na ostatné deti.
"Viete, aký je to psík?"
"Áno, laboratórium!"
"ehh, si myslela labradora, však?"
"jaj... no. Áno."
Usmejem sa a ukazujem ďalší obrázok.
"a tento psík viete, ako sa volá?"
"nie"
"to je mopslík"
"Aha a jaké má priezvisko?"
S inou skupinkou dievčat som zas kráčala okolo ihriska a tam behala tlupa chlapcov. Jedno moje dievčatko ma chytilo za ruku a išlo mi niečo pošuškať, tak som sa zohla k nemu.
"Pozriiiiii, to sú áčkari. Oni sú viacerí do mňa, lebo chodili so mnou do škôlky."
pchhhh, keby boli do mňa všetci, s ktorými som sedela v lavici, tak.. eh.
Tak sa tie moje dievčatá potom rozchichotali, začali sa naháňať a jašiť, až som sa zľakla, že sa im čosi stane a vravím im:
"dievčatá, veď trošku spomaľte, nejašte sa toľko."
"Prichádzame do veku deväť, vieš? Je to ťažké..."
jhoooj, ja vám dám. Vek deväť a ťažké. Tuším sa puberta znova posunula o pár rokov skôr. Čo už. Neostáva mi nič iné, než sa s tým zmieriť a povedať si, že život je nádherný. O to nádhernejší, keď si uvedomím, že som žena a že som zahrnutá nádhernou láskou. Tou detskou predsa!
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
4
Toto je pre mna potesenie,ak ta to bavi dakujem .. a pisat budem, len decka musia zase nejake perly porozpravat teraz mam trochu vycerpanu zasobu @neoriginalna
Napíš svoj komentár
ale toto je také milé celé!