„Linda, kto bol Napoleon Bonaparte?“, spýtala sa ma pani Letranová, moja profesorka dejepisu. „Bol to francúsky cisár,“ odpovedala som poloautomaticky a vrátila som sa naspäť k svojej obľúbenej činnosti, keď sa nudím, kresleniu. Dnes mi to celkom išlo. Mala som za sebou dosť ťažký portrét Eriky, mojej najlepšej kamarátky, ktorá vedľa mňa sedí na dejepise. Akurát som dokončovala pozadie, keď sa mi zrazu oprela o plece a nakukla mi do skicáru. „Čo povieš?“spýtala som sa zvedavo. „No je to celkom dobre. Až na to, že tá baba na tvojom obraze je krajšia.“ povedala a zchuti sa zasmiala. „Prestaň, kresím len to,čo vidím,“ doberala som si ju. Takto sme pokračovali aj ďalších 15 minút, kým neskončila hodina. „Moja, tá z nás,ale mala nervi,čo,“ smiala sa Erika. „No to teda hej. Už teraz nás neznášala a po dnešku je to už isté,“ zamiala som sa a kračala som k jedálni. Celkom som sa zamyslela a pritom som úpne zabudla na Eriku, ktorá kračala vedľa mňa. „Inak Lin,už sa ťa chcem celý deň opýtať, jak bolo na tom byte?“ V tú sekundu, keď to vyslovila som stuhla. Uvedomila som si, že v žiadnom prípade sa Erika, hoci je moja najlepšia kamoška, nesmie dozvedieť, čo sa stalo medzi mnou a Jožom. Teda aspoň nie dnes. „No nebolo to zlé. Taňa sa zase opila, takže bolo veselo, ale inak si o nič neprišla.“ „To som rada,veď vieš ako to nemám rada, keď niekde chýbam, veď to poznáš.“ Uznanlivo som prikývla. Dobre som vedela o čom Erika hovorí. Takiež som nemala rada ten pocit, keď sedím doma a viem, že ostatní sa dobre bavia. Ale pri mojích rodičoch mi nič iné ako zvykať si nepomáhalo. Hoci všetci moji kamoši vraveli,že mám super rodičov, mne sa to často tak nejavilo. Sú dosť zásadový, čo mne osobne občas prekáža, ale oni stále tvrdia, že na to majú dôvod. Neviem,no ja som ho doteraz nenašla.
Osoba pri vydávacom pulte v jedálni, ktorej sa odborne nadáva do kuchárky ,mi rýchlo strčila tanier do ruky ,aby ani náhodou nemusela v práci zostať ani o minútku dlhšie. Na moje počudovanie, to čo bolo na tanieri ma vcelku potešilo. Ležali tam parené buchty. Pekne natisnuté vedľa seba, s kakaom a maslom. Po ceste k stolu som sa na ne začala aj tešiť. S Erikou sme si prisadli k ďalším mojím relatívne dobrým kamarátka, a to ku Kamile a Dane. Hneď ako sme si my dve sadli,vytiahla sa naša obľúbená téma: Kamila a Peter. Peter je Kamilin priateľ, s ktorým sú spolu už od prváku, čo sú už skoro dva roky. Jej historky o ich spoločne trávenom čase naozaj stoja za to. Občas aj ostatné čosi poznamenajú a potom do mňa podrypujú, nech konečne niečo poviem aj ja. Vedia,že hoci si svoje súkromie chránim, im poviem aj čo neviem.
Počas našho obedu, ktorý väčšinou trvá viac ako 15 minút,čo už presahuje rozumnú normu, sme prebrali všetky novinky. Tak napríklad to, že nový učes našej zanedbanej spolužiačky Lenky, jej konečne dodal ten správny šmrnc a že Žigo Pálffy už nie je to, čo býval. A tiež sme sa venovali blížiacemu sa školskému výletu. „Baby,mám vážne obavy týkajúce sa nášho výletu.“ „A to už aké, Dani?“ zvedavo sa jej spýtala Kamila. „No veď sa na to pozrime. Za dva týždne ideme a triedny doteraz nepotvrdil rezervačku. Veď nám to prepadne. Taktiež, stále nie su dozbierané peniaze a ...“ „A čo?“ prerušila som ju, „nestresuj. Vieš koľko vecí sa dá stihnúť za dva tyždne? Šak sa pozri na Kamilu s Peťom.“ V ten moment som schytala s vidličkou pod rebrá. „Nedoripuj, bo ako keby ty si bola svätá,“ vrátila mi to Kamila. Doripovanie nám vydržalo, až kým sme neprišli do šatne. Tam ma totižto čakalo prekvapenie a nebolo najmilšie. Pri našej skrinke,mojej a Erikinej, stála osoba, ktorú som zo všetkých ľudí túžila vidieť najmenej, Jožo. Hoci sme si po sobote, čo to vyriešili, podstata problému bola stále otázna, čo s nami bude ďalej.
„Ahojte, jak sa máme dievčatá,“ veselo nás vítal a jednu za druhom obíjmal. Keď sa dostal ku mne, jeho pohľad sa zrazu zmenil, znežnel. „Ahoj, ako sa máš?“ Chcel mi dať pusu na líce, ale nenapadne som sa odtiahla, tak aby si to babi nevšimli. „Mám sa fajn,“ stroho som odvetila a kráčala som k skrinke. Za pár minút som bola hotová. „Erika, ideš už?“ spýtala som sa už trošku nervózne. „Počkaj, veď musím ešte skočiť za riaditeľom s tým potvrdením.“ „Sorry, ale nemôžem ťa čakať, vieš, že musím ísť domov,“ povedala som jej a hňeď som sa s ňou aj s babami rozlúčila. „Hej, Lin, idem s tebou,“ zastavil ma Jožo, „len sa rozlúčim s dievčatami.“ Pomaly som kráčala chodbou, aby nepovedal, že som mu naschvál zdrhla, ale aj tak ma dobehol až pred vchodom. Celou cestou ku mne domov sme mlčali. Akurát pred mojím domom sa Jožo ozval. „Dúfam, že sa nehneváš, že som vás čakal?“ Ani nepočkal na odpoveď a pokračoval. „Ide o tú sobotu, že?“ „Áno, ide. Čo si dokelu čakal,“ vybuchla som, „že všetko bude o.k.? Že sa nič nestalo? Ja viem, si na tom rovnako ako ja. Tiež sa ťa to týka, ale ak to chceš rozoberať teraz, tak na to zabudni. Posledné, čo teraz potrebujem, je rozmyšlať nad týmto. Ja, ja som zmätená, unavená a neviem, čo ešte... „ Začal sa mi lámať hlas a to posledné, čo som v tej chvíli chcela, bolo aby ma videl Jožo na dne. Nadýchla som sa, pomaly a hlboko. Cítila som studený a zároveň teplý pocit, keď sa mi plúca plnia vzduchom. Trošku som sa upokojila. „Ďakujem, že si ma odprevadil, ale už to zvládnem sama,“ zahovorila som teraz už kľudne. Otočila som sa a odišla som smerom domov. Poceste bránke našho domu som ešte cítila jeho nechápavý pohľad za mnou, no ten ma ale už netrápil.
„Mami, som doma.“ „Ahoj zlatko,ako bolo v škole?“ so záujmom sa ma spýtala moja mama. „No vcelku dobre. Ale idem hore, trošku si pospať, kým sa pôjdem večer učiť.“ „Dobre,ale na večeru ťa zobudím.“ Ticho som prikývla. Nemala som rada spoločné rodinné večere. Prečo? Mala som na to viacero dôvodov. Po prvé ja nevečeriam. Nie preto, že by som držala nejakú sprostú diétu,ani preto,že chcem byť zaujímavá, ale proste preto, lebo mi večer nechutí jesť a mám problémy so žalúdkom. Ale aj tak tam musím sedieť a zjesť aspoň ryžu alebo zemiaky. Ďalším dôvodom je umelo vytvorené rodinné prostredie. Nechcem aby to zas vyznelo tak, že moja rodina je skrachovaná, alebo niečo podobné. Ale za posledné mesiace sa toho u nás zmenilo až priveľa. Tak napríklad zomrela babka z otcovej strany. Bola to veľka strata, pretože takú ženu ako bola ona, by ste len tak nenašli. Mala osemdesiat rokov a toľko pochopenia pre problémy dnešnej doby a nie len to ustavičné hromženie typu „kam to speje tá naša mladež.“ Bola fakt skvelá. Ďalšou veľkou zmenou v našich rodinných kruhoch bol odchod môjho brata na vysokú školu. Vzali ho na architekta niekde v Prahe, takže odvtedy tam trávi vačšinu času. No a na záver je tu posledný dôvod prečo nerada večeriam. Môj otec je podnikateľ, ale v poslednej dobe jeho obchody krachujú, z čoho vyplývajú aj naše finančné problémy. Vždy sme si žili na vyššej nohe, ale teraz sa to trochu zmenilo a vyzerá to tak, že sa to dhlšiu dobu takto aj ostane. Mama je z toho nervózna a otec tiež nie je kvôli tomu najkľudnejší.
Vyšla som po schodoch a zavrela som sa do svojej izby. Zhodila som z chrbta školskú tašku a ľahla si na posteľ. Zavrela som oči. Boleli ma. Nečudovala som sa im. Posledné tri noci som buď prebdela, alebo preplakala. Už ani sama neviem, kedy som si tak poriadne pospala. Bola to posledná myšlienka predtým ako som upadla do hlbokého a možno aj trochu očistného spánku. „Linda, Zlatko, vstávaj. Večera. Poď aspoň dačo zjesť.“ Jemne ma budila mama. „Hmmm.......musím ísť jesť? Ja nie som hladná,“ snažila som sa ju presviedčať ešte v polospánku. „Áno, zlatko, musíš.“ Tak som teda vstala. Večera bola ako vždy. Ničím neprekvapila ani neohromila.
Po večeri som sa opäť vrátila do izby. Sadla som si za stôl, že si pozriem aspoň niečo do školy, keď už sa blíži ten koniec školského roka, ale po dobrej polhodine, som sa prichytila ako rozmýšlam nad úplne inými vecami, ktoré vôbec nesúvisia so školou.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár