Bledomodré páriace sa jednorožce

Rýchlosť našich áut predbehne len rýchlosť našich hormónov. Na sto päťdesiatom kilometri sa len pýtam kde to vlastne som keď naháňam svoje splašene telo po tajuplných uličkách posteľného prádla. Snaha zastihnúť moje telo poštovým holubom bola márna a tak v chlade a zime mu zasielam dymové signály v nádeji že sa otočí a vzhliadne k mojim ústam z ktorých vychádza už len zrazená para. Neočakávam že by spomalilo, zastavilo a či počkalo na mňa, nie. Ja si len želám aby pochopilo, že ja už nevládzem a nebudem mu brániť v jeho svetovom rozlete, no bude musieť prijať moju dezerciu na jeho životnej misii.


S vyplatením jazykom sa nebudem brániť pádu do ružového krovia, odkiaľ budem pozorovať bledomodré jednorožce páriace sa na oblohe, za zvuku zaseknutej Rachmaninovej platne  Rapsódii na Paganiniho tému

PS: Ak budeš chcieť, vráť sa, budem mať pre teba vždy náruč dokorán.

 Blog

2 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu