Aj keď to začiatkom leta nevyzeralo s dobšinským kopcom ružovo, páni cestári sa predsa len premohli a kopec dostal novú asfaltovú pokrývku. Takže aj keď značne neskôr, ale obľúbený pretek sme mohli absolvovať aj tento rok.

Otec odišiel vo štvrtok doobedu, my s našimi sme vyštartovali v piatok večer. Celú cestu sme sa rehotali, že nás poháňa vidina alkoholu v Dobšinej .. Dorazili sme do Dobšinej, autá sme odparkovali medzi blokmi a išli sme sa pozdraviť do depa. Juraj tam akurát niečo s Ferim riešil:

,,Ja by som sa s dakým porozprával"
,,Ďuri, keď sa chceš porozprávať, tak zavolaj Radičovej a povedz jej že je p*ča."

Samozrejme, naši sa zakecali.... Kamoš akurát vybral svoju novú hračku - auto na diaľkové, takže som sledovala ako sa detičky hrajú a okolo nich sa vytvára taký menší fanklub malých cigánov. Pobudli sme tam asi hodinu a hajde na ubytovňu.
Domáci boli akurát vonku, vrcholili u nich prípravy na sobotnú svadbu, takže dlho sa pri nás nezdržali. Vybalili sme sa, najedli sme sa a sadli sme si von (ruka horé ).

Sobota ráno. Vstávalo sa ťažko.. Pohľad do zrkadla bol prudko povzbudivý asi u každého z nás. Horko-ťažko sme sa s ocom dali dokopy a išli sme dole do depa. Otec skontroloval motor, ja som umyla okná na aute a čakali sme na štart. Keďže z jednej strany sme mali "susedov" ktorých ja dvakrát nemusím, tak som sa rozhodla, že idem našim oproti na ubytovňu.
Kým sme sa domotali do depa, prvý tréning bol už takmer skončený. Počkali sme na začiatok druhého a dali sme si zdravotnú po depe.

Na prvú ostrú sme išli na štart. Asi polovica áut už bola na kopci, keď vyhlásili, že na kopci už začína popŕchať. Vyštartovalo posledné a spustil sa lejak aj na štarte. Miestami som mala pocit, že do depa sa budeme musieť preplaviť. Kým sme sa vrátili k stanu boli sme do nitky premočení. Počkali sme na zjazd a následný odchod na druhú ostrú a išli sme na ubytovňu. Keďže mamina nemala náhradné nohavice, len tie premočené a obe sme mali iba jednu obuv, sadli sme do auta a smer Rožňava. Mali sme šťastie, podarilo sa nám zohnať všetko a tak sme už o siedmej boli naspäť v Dobšinej. Skočili sme do depa, ale otec akurát začal rozoberať hlavný brzdový valec, takže sme išli na ubytovňu. Dali sme si sprchu a zase sme sadli von. Otec prišiel o pol jedenástej, samozrejme nasratý a hladný.
Kecali sme vonku asi do polnoci a uložili sme sa na ďalší deň.

Nedeľa ráno. Otca som zobudila niečo po siedmej, spravila kavej a odniesla som ju von. Posedeli sme asi pol hodinku a on išiel do depa. My sme začali pomaličky baliť. O deviatej sme zliezli do depa, pozdravili sme sa našim a dali sme si zdravotnú - rovno na kofolu . Keďže stačí absolvovať iba jeden tréning, niektorí ostali v depe tak som čo-to pofotila. Kým sme sa vrátili autá schádzali dole a pripravovali sa na druhý tréning. Počkali sme kým Mário odíde a išli sme na obed.
Keď sme sa vracali kamoš sa akurát bavkal s autíčkom, tak som pri ňom zastala.

,,No čo, bábo má hračku?"
,,Čo čo čoo si povedala?? Zopakuj to, prosím ťa."
,,No, že dieťatko má hračku? "
,, No neviem, kto je väčšie dieťa.. Ktože mi to tu hovoril, že má doma autodráhu?"

Prekecala som s ním asi hodinu (až som bola prekvapená, ako dobre sa s ním dá pokecať ). Autá mali zjazd, tak som sa stratila, nech si porobia čo treba na svojom.

Prvý a druhý tréning prebehli veľmi rýchlo, len to čakanie na skončenie UPčka sa mi zdá stále nekonečné .. Nakoniec sme sa dočkali autá spustili z kopca, my sme prehodili prenosné kolesá, náradie sme naložili do transportera a s kilečkom otec nacúval na vozík.
Ešte pripnúť vozík k transporteru a môže sa ísť. No samozrejme, najväčšia hviezda pretekov - slávna "pani fotografka" sa postavila na cestu tak, že som čakala kedy otec otvorí ústa, aby so svojou vznešenou riťou uhla nabok...no nič, musia byť aj takí ľudia..

Rozlúčili sme sa s Máriom, keďže on išiel ešte na vyhodnotenie a my sme mohli vyraziť.
Cesta domov bola super, len sa mi zdala oveľa kratšia ako cesta tam. Otec išiel ešte do Klatova vyložiť transporter, takže my sme sa neponáhľali. Do Košíc sme dorazili okolo deviatej, domov sme prišli niečo po desiatej.

Tento víkend by som si opakovala stále dookola, bolo neskutočne fajn ...


...the end of my story


 Blog
Komentuj
 fotka
antifunebracka  15. 3. 2012 23:14
a ty si co nepretekala?
Napíš svoj komentár