...a stará (dobrá?) Bewka
Bol týždeň pred koncom školy a ja som takmer nespala od radosti "Dobšináááá, konečne !!!"
Klatovčania s Vojtom a Jurom odišli ešte vo štvrtok, my sme sa rozhodli pre sobotu ráno.
Ako už tradične, nebola by som to ja, kebyže si niečo nevyvediem . V piatok som sa z poslednej hodiny vypýtala skôr a utekala som na bus. Všetko by bolo fajn, keby sa mi nerozpadli topánky . Neprešla som asi 10 metrov od školy a bola som v keli... Vrátiť som sa nemohla, zmeškala by som bus. Tak som sa vyzula a smelo dole na zastávku. Nebolo ty hrozné, keby vonku nebolo minimálne 30 stupňov. Asfalt bol taký horúci, že som v každej chvíli čakala, že mi zhoria nohy. Horko ťažko som došla domov ( nemusím vám snáď ani hovoriť, že nohy som mala zničené viac ako po celodennom nosení lodičiek s minimálne 10 centimetrovým opätkom )... Napustila som si vaňu ľadovou vodou a hajde namočiť si labky. Hovno mi to síce pomohlo, ale aspoň kým boli bo vode som necítila to pálenie. Rodina sa na mne, samozrejme, skvelo bavila. A to som naivne dúfala, že po Batmancity už nič trápnejšie nebude ....
No nič, tak hor sa baliť na vytúžený víkend.
Sobota ráno, vo vzduchu bolo priam cítiť radosť, že vypadneme z domu na víkend. Naložili sme veci do Ibinky a môže sa vyraziť . Cesta bola fajn... možno aj vďaka môjmu iPodu .
Dorazili sme. Konečne. Odstavili sme Ibinku na začiatku depa, keďže sme nemali nálepku na vstup, vybrali sme koláče a fľašku z auta a poďme hľadať našich. (vďaka môjmu neuveriteľnému šťastiu s tými topánkami, som krívala ešte horšie ako dôchodca Prešli sme pred jedným stanom kde chlapi s vytúženými pohľadmi na flaške v mojej ruke skonštatovali "Určite hľadáte nás, vidíme to na tej fľaške!" ....
Našich sme našli, Mário a Jožko akurát došli z prvej tréningovky. Otec sa hneď chopil úlohy mechanika
Táákže ocka sme nechali a s mamčou sme sa vybrali hľadať chatu. Lyžiarsky vlek. popýtali sme sa domácich kde to asi je a pomoťkali sme sa dobšinskými uličkami. Dostali sme sa na správnu cestu, keď tu zrazu pred nami poriadne kopčisko.. "do prdele to čo je ? " ... no nič, Ibinka to zmákla . Vybrali sme si chatu ( btw pratalo sa v nej naposledy asi v roku 90 ), vybalili sme sa, dali sme si kavej a pekne naspäť do depa.
Akurát sa začala druhá tréningovka. Mareka osvietilo a vyhrabal rádio, aby nám aspoň niečo (okrem neho) hučalo . Zavolal manželke, povyzvedal čo doma a zrazu len "Hej láska, akurát hrajú pesničku, pri ktorej sme sa spoznali. Idem to s Ďurim osláviť." ... to čo bolo potom, nebudem komentovať, kto to nezažil, nepochopí
Na prvú ostrú som sa vybrala na štart. Pokukala som, pofotila som a vrátila som sa do depa. Mala som dlhú chvíľu a tak som sa prešla po celom depe, pozisťovala som kde kto stojí a všimla som si jednu geniálnu reklamu na ťažné zariadenia "naše koule táhnou" . Letela som po foťák k našim, vrátila som sa a odfotila som si to. Naši sa pobavili .. ach tí Česi...vynaliezavý to národ
Zvyšok víkendu som strávila s jedným českým tímom teda.. s mechanikmi ..no v podstate.. s jedným mechanikom .. ale to je jedno
Zbehlo to neuveriteľne rýchlo. Nedeľa poobede, začala sa druhá ostrá jazda, čas sa začať baliť... no nič.. rozlúčila som sa s čechmi a "hurá" domov....
Prvý išiel Marek s karavanom, za ním Mário, Juro a Irenka, za nimi Anka a Robo a nakoniec (to najlepšie? my. Zastávka na Soroške nemohla chýbať. Vošli sme dnu, až na jeden stôl tam bolo prázdno, usadili sme sa a začali sme veselo debatovať o víkende.
Partia ktorá tam bola pred nami asi nevydržala naše sprosté reči, lebo veľmi podozrivo rýchlo zmizli . A to sme ani neboli veľmi sprostí .. len občas
Ďalší pretek za nami, hlava plná spomienok ... na tento spomínam asi najviac
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
aguri500
21. 1.januára 2011 14:30
ked toto citam tak sa mam chut vratit na trat...
Napíš svoj komentár