... premiéra v roku 2009

Piatok poobede. Posledné zvonenie v škole. Hurá domov (popratať a tešiť sa na víkendové preteky). Idem s kamoškou na bus a zrazu mi zvoní mobil. Mama.

,,Nesiem po robote jedlo chlapom na jahodnú. Ak chceš ísť, poď ku mne do roboty."
"To fakt? "
,,Hej, otec mi volal, že im Marek vyžral všetko v karavane."
"Oukej, letím k tebe."

Yeah, tomu hovorím piatkové poobedie
,,Mirka, sorry, letím na briku, idem sa pozrieť k našim na jahodnú. Uži si víkend, čaaaaaaaaau "

Úsmev od ucha k uchu a šprint na briku. U mamy som odrátala minúty do 4-tej. Konečne. Ide sa. Juch
Ako veľmi mi to počas zimy chýbalo.

Prišli sme tam, Marek tam nebol, tak sa chlapci pustili do jedla. Mama kecala s ocom a Máriom, ja s Vojtom a Lorim. Boli sme tam asi hodinku a hajde domov. Keďže som mala v pláne ísť aj v sobotu aj v nedeľu, tak som rýchlo popratala a pripravila si veci na ďalší deň. S kamošom ešte dohoda, ž e si ráno voláme, aby sme nezaspali a môžem ísť do krajiny zázrakov...

Sobota ráno. Budík nebol potrebný, zobudila som sa aj bez neho. Vzala som do ruky mobil a vytočila som číslo.

,,Prosííím"
,,Dobré ránko prajem! Vstávaj, ideš na preteky !"
,,Jooooj, Bea, mne sa nechce vyliezť, ja ostávam doma."
,,Ma neser !"
,,Dobrééé, dobrééé, srandujem, vidíme sa tam "

Hodina cesty našou jedinečnou SADkou do mesta a MHDčkou na jahodnú. V autobuse sa viezol aj hlúčik mladých chlapcov, ktorí boli celí bez seba, že idú na preteky. No, radosť počúvať . Konečne v depe. Prišla som k našim, otec pripravoval kilečko, zvyšok sa ešte prebúdzal.

O 9-tej prvá jazda. Pretekári sa zoradili so svojimi sprievodnými autami a skĺzli sme sa dole na štart. Priestor pri štarte bol ešte relatívne prázdny, počasie také všelijaké. Ale nálada bola viac než dobrá . Po skončení tréningovky sa sprievodné autá zoradili a pekne naspäť do depa. Pol hodina do ďalšej tréningovky. Prezreli sme kilečko a môže sa ísť.
Poobede som sa ani nenazdala a 2 ostré jazdy za nami. S kamošom som si dala prechádzku po depe. Chcela som vidieť (pofotiť) UP-čko. Prešli sme sa po koniec a zrazu mi zvoní mobil. Otec.

,,Kde si?"
,,Pri UP-čku."
,,Poď k stanu, s Vojtom ťa odnesieme domov, idem vymontovať motorček so škodovky pre Šormana."

No, prvý deň zbehol prirýchlo. Rozlúčila som sa s kamošom, s tímom a hajde domov. Doma kavej, hodinový pokec a otec s Vojtom sa vrátili na kopec.

Druhý deň. Štart z domu o siedmej. Stihli sme to pred uzatvorením trate. Sme šikovné.

Ranná kontrola, umytie auta a môže sa ísť na štart. Išla som s Vojtom a Lorim, chcela som pozrieť kto každý je tu. Po skončení tréningovky rýchlo hore, otec volal, že auto nejde ako má.. no, poteší.
Dalo sa to do porádku (však sme nejakí mechanici , vydrží to aspoň jednu jazdu. Počas nej zbehli chlapci zháňať do mesta náhradu. Vrátili sme sa hore, chlapci sa pohrali s motorom a čakalo sa na ostré jazdy. Boli sme ako na ihlách. Dúfali sme, že auto vydrží.

Prvá ostrá OK.

Prezrel sa motor a poďme na druhú ostrú. My sme zatiaľ pobalili náradie aj stan do karavanu.
Skončila sa jazda, odťahovka bola na ceste, čakali sme na koniec UP-čka. Mário a spol išli na vyhodnotenie, Vojta sme poslali po auto.
Všetko fajn a zrazu oheň z motora. Myslela som si, že Marek použije ten hasiaci prístroj na rozmlátenie celého auta, no naštastie sa tak nestalo. Bola to len iskrička, nič vážnejšie.

Prehodili sme kolesá, dali sme auto na odťahovku a nasmerovali sme si to domov

O 2 týždne (milovaná) Dobšiná ...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár