Áno sem tam nejaká tá akcia s kamarátmi ale inak sa len nudíte ..
Tak takto nejako je to každé moje leto. Tieto prázdniny som sa však snažila spraviť niečo užitočné. Neviem prečo prišlo mi úplne normálne začať znova čítať Twilight ságu. Veď tri 600-stranové knihy a jedna 800 stranová - to je pravá tínedžerská letná pohoda!
Žial asi som to nemala robiť..
Neviem prečo ale pomaly ma to dostalo do depresií... Viete takých tých hnusných depresií v ktorých si dokazujete aká ste bezvýznamná osoba.
Keď sa zúfalo snažíte nájsť nejakú záchrannú slamku,ktorá vás zachráni... Záchytný bod ... Len taký maličký...
Niekedy si fakt myslím,že som nejaká .. ja neviem.. chorá?
NApríklad dnes ráno ... Bola som v takom strese,že som sa pri chladničke rozprávala s magnetkami.. Zlé.. Je naozaj zlé keď svoj životný príbeh rozprávate neživým predmetom. Po pol hodine som sa bláznivo rozrehotala. Pripomenulo mi to jednu pasáž v Belinom príbehu.. Tiež sa rozprávala s magnetkami na chladničke T_T
V noci som sa zobudila na svoj vlastný krik. Šialene som plakala a kričala. Taký menší záchvat. Keď ku mne dobehla vyplašená mamka do rána som ju presviedčala,že sa mi skutočne sníval len zlý sen.
Klamala som. Bola to priam nočná mora.
Videla som tmavý les. Bol večer. Studený januárový večer. Videla som JEHO ako sedel a obímal ma okolo pásu. Ja som stála oproti nemu a hladkala som mu vlasy. Tak sme tam boli pár minút v tichu keď nakoniec povedal "Navždy budem Bohu vďačný za to,že ťa mám. Nikdy ťa nechcem stratiť"
To bol náš posledný normálny večer pred zlým obdobím.
Po tejto spomienke sa sen zrazu zmenil. Obloha sčernela a začalo fúkať. Videla som nás ako sa prechádzame a v očiach máme len ... paniku a strach. Videla som ho znova ako tam stál a pýtal sa Boha čo má urobiť. Videla som seba ako mu so slzami v očiach vraciam jeho veci a na jeho vetu "veď ti so mnou nebolo najlepšie" odpovedám len "BOLO". Počula som len "Neplač. Prosím neplač." a zrazu nastala úplná tma. Sedela som tam na múre a plakala. On zmizol.. A nastalo ohlušujúce ticho. Na to som sa s krikom strhla.
To mi opäť pripomína Beline sny..
To mi pripomína...
Možno bol ON moja jediná a pravá láska. Môj druhý kúsok. Asi to tak bude.
Patrili sme k sebe.
Boli sme nerozluční.
A teraz?
Všetko spravil tak aby to fakt vyzeralo,že nejestvoval. Nie pre mňa.
Chvíľu mi to tak pripadalo.
Teraz však viem,že má niečo moje.
Niečo čo mi nikdy nevrátil.
Možno by som si to mala opýtať.
Možno by sa tak moja duša uzdravila.
Nie.
Ja mu ho nechám. Nechám mu moje srdce možno sa raz v jeho rukách opäť rozbúši a on si uvedomí,že sme si súdení. A keď nie tak mi to nebude prekážať. Mrzí ma len,že už nikdy nebudem nikomu patriť tak ako jemu. Nikto iný nedostane moje srdce a ani takú časť akú mal on. Je to ... sebecké.
Možno si poviete,že som blázon.
Áno ja som.
som si toho plne vedomá ... Lenže vy to nikdy nepocítite.. Myslím,že neviete o čom hovorím.
Teraz ma teší len jedna vec.. Jeho šťastie To je to prečo dýcham.
O Bože... kiežby si tu tak teraz bol .. pri mne :/ necítim ťa tu .. nevieš mi pomôcť... Potrebujem Ťa. Potrebujem Jeho. A koniec koncov potrebujem tu Nikki :/
Zasa bláznim.
Takýto je každý môj deň.
Nevadí.
Možno by som skutočne nemala čítať tie knihy.
Maybe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár