Nedeľa. Deň plný nudy. O to viac keď je vonku takáto zima. Len sedím,jem veľkonočné dobroty,chatujem s "kamarátmi" a píšem tento nezmyselný článok. Čakám kým bude 17:00 nech môžem ísť aspoň do kostola,keď už nič. Jediný zmysel nedele je pre mňa v posledných dňoch kostol. Neviem prečo. Skrátka len tam viem nájsť pokoj.

Dnešok bol ale troška výnimočný. Pri ranných chválach som si uvedomila,že si za všetko môžem sama. Už viem,že mi Boh ukazoval správnu cestu a ja som ju našla. Lenže som hlúpa pretože na ceste,ktorá je plná šťastia a lásky sa stále vraciam k časom v ktorých toľko lásky nebolo. Vraciam sa do čias kedy som bola šťastná s ním. Lebo ja som šťastná skutočne bola. Len som si neuvedomila,že na svete je väčšie šťastie ako to ktoré som mala ja. Neuvedomovala som si,že na svete je Boh.

Áno,možno už môj blog nečíta toľko ľudí lebo sa im zdá všetkým príliš cirkevný. Ale vôbec to tak nie je. Ja len skrátka hovorím,že v mojom živote je jediný svetlý bod a ním je Boh.

Aby som sa vyjadrila aj k nadpisu.

Melanchólia. Presne toto ma chytá. Pozerám staré fotky a konverzácie. Púšťam si naše pesničky a pozerám na ruženec,ktorý mi ho stále pripomenie. Možno by som nemala. Možno by som na to všetko mala zabudnúť... Ale ja nechcem. Nechcem zabudnúť! Pretože aj keď ma ten človek oklamal a ublížil mi.. vďaka nemu poznám pravého Boha. A za to len jedno veľko ĎAKUJEM.

Aby som nadviazala aj na predchádzajúci článok a na otázky v ňom. Ešte stále nemám odpovede. Ale netrápim sa tým. Ja viem čo chcem a viem,že Boha milujem nech si každý vraví čo chce

Či ste veriaci alebo neveriaci skúste zájsť do kostola. Nie rovno na svätú omšu alebo čo . Len tak. Sadnite si. A zamyslite sa. Po pol hodine keď budete vychádzať uvidíte,že budete spokojnejší,šťastnejší a vyrovnanejší. Verte mi. Veď ani ja som sa nenarodila ako veriaci človek. Moji rodičia v Boha neveria. Je to moja slobodná voľba lebo som okúsila Božiu pomoc.

Kamarátka,ktorá je úplný ale úplný ateista so mnou raz šla do kostola. Sama mi vravela,že keď vyšla mala zrazu vo veciach jasno a cítila sa úplne ako znovuzrodená. Je to tak Bohu nezáleží na tom či veríte v jeho existenciu. Ale on tu skutočne je a verí vo Vás.

Preto keď sa ma niekto spýta prečo v Neho verím odpoviem "Pretože som okúsila Božiu lásku. Nebyť Boha nie som tu už ani ja. A tým som si istá. Som voči Bohu zaviazaná a som mu vďačná. Za svoj život." Potom nasleduje otázka "Fajn ale tak prečo chodíš do kostola? Veď viera sa nedokazuje odpočutými bohoslužbami" A ja odpoviem "To je síce pravda. Ale keď si sadnem do kostola a rozohrá sa orgán zrazu cítim,že pri mne je Boh. Cítim sa pri ňom úplne najbližšie a viem,že je tam pri mne a pozerá sa na mňa. Vtedy sa s ním väčšinou začnem rozprávať a cítim neskutočný príval šťastia. Boh nie je len niečo. Boh je všetko"

Melanchólia ma opúšťa. Smútok prešiel. Ale chýba mi stále. Neskutočne mi chýba. Každým dňom viac. Viem však,že sme stále spojení Pretože Boh nedovolí aby sme sa úplne vzdialili.

A ešte pár slov na záver.

Ďakujem Vám,ktorý toto čítate aj keď je to nepodstatný článok slúžiaci len na vykecanie sa. Ale tak či tak ďakujem pretože tieto slová idú priamo od srdca a ja som len vďačná Vám,že ma podporujete. Ďakujem Julovi. Aj keď toto nikdy čítať nebudeš. Aj tak ti ďakujem za to,že si zo mňa spravil človeka ktorého život má zmysel! Milujem ťa! A aj keď neviem kde práve si .. verím,že si šťastný. A ďakujem Bohu! Lebo bez neho by tu nebol nikto z nás.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár