Už druhý deň si kladiem túto otázku. Po tom ako sme sa dvakrát nie celkom dobrovoľne stretli stále zvádzam vnútorný boj či sa mu ozvať mám alebo nie.
Keďže /ako ste si všimli/ som človek bojazlivý,permanentne vystresovaný a v tejto dobe aj mierne oklamaný skrátka nikdy nenapíšem. Neviem či to je dobré alebo nie. Ale mám strach. Neviem len či sa viac bojím toho,že odpíše alebo toho,že sa neozve
A tak sa schovávam. Ráno chodím do školy schválne skôr, zo školy odchádzam schválne neskôr, v kostole sedím na miestach,kam podľa mojich skromných matematických výpočtov spoza oltára nevidieť. Máte pravdu. Nevychádzajú mi moje plány. Darmo sa vraví "keď zlihá tvoja logika,použi logiku kamaráta" A tak si permanentne pýtam rady nezainteresovaných,čím ma ľutuje viac ľudí /cítim sa trápne/.
Stále keď môj super plán /z neznámych príčin/ nevýjde a ja ho stretnem,alebo ma vidí na mojom NEVIDITEĽNOM mieste. Stále stuhnem. Začnem sa triasť a plakať. Neviem to ovládať. Je to silnejšie ako ja.
Dnes mal kňaz podľa mňa poučnú kázeň. O vzťahoch a o láske,o viere a pokore. Ako som tak sedela a počúvala, hľadela som pri tom na neho ako sedí,premýšľa a prezerá si náramok. Ten náramok,ktorý mi dal aby ma chránil. Ten náramok,ktorý som ja hrdo nosila a ten,ktorý som mu v osudnú noc so slzami v očiach vrátila so slovami "Je tvoj. Nechcem nič čo je tvoje." Prezeral si ho, mal ten vážny výraz a podľa mňa v svojej hlave len hľadal odpovede na všetky svoje nezodpovedané otázky.
Neviem či našiel odpoveď. Zrejme nie. Keď sa dnes stretli naše pohľady cítila som teplo. Teplo pri srdci. Môj vnútorný hlas hovoril "teraz sa usmej!" ale moje telo na to odpovedalo len kamenným výrazom. Nedokázala som ani len uhnúť pohľadom a tak som prežila 20 najťažších sekúnd môjho života. Fuj ešte teraz mám z toho zimomriavky.
Ako som tak na neho VEĽMI NENÁPADNE hľadela, v hlave mi hrali jeho slová.
"Milujem ťa láska. Som s tebou šťastný. Nikdy o teba nechcem prísť a spravím všetko preto aby bol náš syn navždy šťastný"
Kde sa to podelo? Kde je zmysel týchto slov? Kde sa podel jeho úsmev a láska,ktorú som všade cítila?
Áno viem.
Je to preč. Tam kde je aj zmysel môjho života. Tam kde je moje srdce. Lebo ja s ním nie som,naše pery či ruky sa už nikdy nestretnú. Ale má moje srdce,ktoré ja už nikdy nebudem chcieť späť.
Bože,viem,že na svete sú vážnejšie problémy ako malá zamilovaná pubertiačka. Ale úprimne ťa žiadam nielen modlitbami vráť mi ho. Prosím. Potrebujem ho pre svoj život. Viem to. Milujem ho. ďakujem ti. Ľúbim ťa Bože a ďakujem,že stojíš pri mne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár