Dlho som uvažovala, aký skvost postnúť ako prvotinu môjho nového peknejšieho nicku a potom som si prechádzala emaily, odoslané, bez reakcie. A prišla som na to.

Nereakcia prijímateľa síce nepoteší odosielateľa emailu, špeciálne keď je takýto pekný, ja som si už na to však zvykla a sklamanie je o to menšie.

Tak sa začítajte do môjho krátkeho obyčajného vyjadrenia obyčajných vecí a skutočne som rada, že som si stihla vymeniť s chlapíkom dosť slohových emailov. Mám ich rada, keď sa o človeku dozvedáte toho toooľko veľa. Krajší je osobný kontakt, to bez debaty, ale čaro má predsa všetka komunikácia.

Ale teraz si nemám s kým mejlovať, Andrej je už ocino a má veľa povinností .. poďte si niekto dlho mejlovať...

...........................................................................

Dobré ráno, ujo Andrej, (alebo sa teraz nechávaš prezývať zásadne papá/otecko/tatko?)

moje alternatívne názvy predmetu boli:
Prečo radšej nepriniesol ten mladý chalanisko v červenom s falošnou bradou, čo sa tvárila ako biela, 48 slnečných paprskov, ale radšej horalky deťom? Viacej ľudí by sa potešilo.
a
Čím dnes obohatí Ambróz tento upršaný deň? (má meniny, keby si nevedel, a tak už vieš, môžeš Ambim gratulovať)

Ale žiadny nebol taký super dokonalý, aby si si ho všimol a s očakávaním email otvoril.
Opäť si bol ten namyslený pán, čo neodpísal. Ale vlastne Ti to vôbec nezazlievam.

Ja tu teraz sedím, vo svojom luxusnom jednoizbáku v River parku, vonku síce hovno vidím, lebo je tma, ale ináč je vidno Dunaj, vôbec ma však okolitý svet nezaujíma a rada hľadím do svojho najnovšieho iphonu, ktorý nemá obdoby. A varí za mňa Pablo. (kiežby)
Inak si veľmi vymýšľam, v skutočnosti nie som taká vymakaná panička z River parku. V reálnej skutočnosti sedím na príliš vysokej stoličke pri "svojom" príliš nízkom stole v (inak celkom veľkej) internátnej izbietke, o ktorú sa delím iba sama so sebou (niekedy našťastie a niekedy ani veľmi nie) a píšem Ti zo svojho asi 3 roky starého obyčajného HáPéčka. Dvere mi nedoliehajú - ako je jasné z predmetu - a mám v nich také okienko prelepené výkresom, aby som získala aspoň trochu tmy. Nepomáha, tma sa sem proste nehodí. Preto na to, aby som zaspala používam nočnú masku na oči a keď kráčam do kúpeľne, tak sa cítim ako v nemocnici. Taký je môj obyčajný život.

Ale späť k pointe. Čo som to vlastne chcela? Aha ... asi sa iba dozvedieť, ako sa Ti darí, ako sa pasuješ s novými situáciami, možno sa spýtať na malú/veľkú Simonku, ktorej meno si proste musíš povedať nahlas a usmiať sa pri tom.

Úsmevy sú najkrajšie. Najmä keď sa týkajú pekných vecí. Takých milých.
Aj na mňa sú niektorí ľudia veľmi milí, usmievať sa proste pri nich musí a chce. A potom sú tu tí, ktorým chcem zakričať: Ospravedlňujem sa!, že moje srdce bije a moja duša žije. Ale dosť bolo depresie, že?

Píšem Ti samozrejme kvôli inému, chcela som si robiť výkresy do školy, ale veľmi rada zabíjam čas inými vecami ... preto mám teraz veľa aktivít. A milujem to.
A preto sa nehnevaj, že som zabila ten čas aj na tento email .. kvôli Tebe.

Uži si peknú nedeľu. I keď nedele sú vždy také nijaké (tak nechápem rozprávaniu: "Nemôže byť každý deň nedeľa" - tak našťastie nie je, vyšlo to iba na jeden deň v týždni). B.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár