Zvečerilo sa a ona si začala uvedomovať, že sa bude musieť rozhodnúť čo ďalej. Rozlúčiť sa s neznámym , hoci teraz už známym novým priateľom, nechať ho navždy ísť a už nikdy sa s ním nestretnúť alebo zmeniť svoje predsavzatia a urobiť niečo bláznivé s rizikom, že sa môže stať niečo zlé.
"Kam teda chceš ísť na noc? Odprevadím ťa k nejakému hotelu? " hrdlo sa jej náhle stiahlo a bála sa, že jej odpovie "Áno."
Pohrával sa so soľničkou a nevyzeral byť rozhodnutý.Skoro oľutovala, že pokazila taký sľubne vyzerajúci večer.Akoby ho vyháňala.Do čerta!
"Už ťa nudím? " opýtal sa s tým svojím očarujúcim úsmevom a dvihol obočie. Najradšej by ho pobozkala.
"Nie! To ani náhodou, ja len či si už rozhodnutý čo budeš ďalej robiť."
"Bol som. Kým som ťa nestretol."
Tak toto nech jej nerobí.Zalapala po vzduchu.Nemôže mu predsa ponúknuť nocľah, vyzerala by ako ... Videl, že je nesvoja.Nechcel ju ďalej trápiť.Bolo mu jasné, čo jej prebieha hlavou.
"Mám nápad.Čo keby sme sa šli prejsť niekde von? Teraz ťa pre zmenu pozvem na druhú večeru ja a potom vymyslíme nejaký plán čo ďalej."
To znelo úžasne.
"Fajn! "
Nemohla uveriť ako sa náhle všetko zmenilo. Namiesto posedávania pred telkou konečne zažíva niečo skutočné a neprežíva len príbehy vymyslených postáv z filmov. Doteraz len prežívala. Konečne začína normálne žiť.
"Len hodím niečo na seba a môžme ísť."
"Počkám" žmurkol a ona si nevedela predstaviť, čo by robila, keby sa teraz rozhodol ísť.Pravdepodobne by smoklila pred telkou s balíkom papierových vreckoviek a nadávala si.
Hodila na seba prvé čo našla a ... začula škrabkanie na dvere.
"Silver! Môj zlatý! Celkom som na teba zabudla! "pohladkala ho za ušami.
"Marek? "
"Áno? "
"Mám ešte nejakú povinnosť..."pozrela smerom na psíka, ktorý v ústach držal vôdzku.Mal pocit, že ten pes na neho hľadel priam vyčítavo, až mu ho prišlo ľúto.
"Pravdaže.Večera počká.Dôležitejší je strážca domácej panej."
Zvraštila obočie-to znelo akoby mala najmenej osemdesiat. Domáca pani.Zachichotala sa.
Jej smiech sa mu neuveriteľne páčil.Neveril, že by sa tak rýchlo mohol s niekým zblížiť.Doteraz bol skôr samotár. Nič a nikto ho nezaujímal. Mal svoje vlastné plány, svoj život.Až doteraz.Neveril, že sa môže ten istý scenár opakovať. Toľko nešťastia a práve keď najviac potreboval podporu rodičov a teraz je na všetko sám. Veronika sa otočila. Mala podobné vlasy ako jeho matka. Len teraz si to uvedomil. Umrela taká mladá. A on ju zrejme bude nasledovať. Ale ešte predtým si to so životom poriadne rozdá. Prežije naplno všetok čas, ktorý mu ostáva.Bude tým kým vždy chcel byť a strávi svoj čas s touto úžasnou vysmiatou bytôstkou. Rozhodol sa. Nič jej nepovie. Veď neušiel z domu a zo školy preto, aby stále myslel na chorobu. Práve naopak. Uľútostené pohľady, súcitné potľapkávanie po rameni, to mu určite nepomôže.Potrebuje v žilách cítiť život a adrenalín.S Veronikou môže byť úplne novým človekom. Zalial ho pocit šťastia.Konečne po dlhých mesiacoch plných testov a nechápavých pohľadov lekárov.Už viac nebude pod dozorom.Bude sám sebe pánom a bude svoj osud držať pevne v rukách.
Zdal sa jej zrazu akýsi zvláštny.Cítila, že ho niečo trápi.Nejaké tajomstvo.Bolo to však normálne.Poznajú sa len krátko, predsa jej nemôže hneď všetko vešať na krk. Pohľad jej padol na stôl. Bolo tam telefónne číslo. O deväť dní má zavolať svojej doktorke kvôli výsledkom. Náhle stratila náladu.
"Deje sa niečo? "Marekov výraz sa zmenil. Nechcel sa prezradiť.Veronika schmatla papierik s číslom a strčila si ho do vrecka.
"Nič zvláštne"usmiala sa.Rozhodla sa dnes večer vykašľať na svoje stavy a poriadne sa zabaviť.
"Môžme to roztočiť! Máme predsa kopu času! "
"No to hej! "usmial sa a chytil ju za ruku. Spolu vyšli do tmy. Dvaja doteraz neznámi ľudia, ktorých spájalo viac, než si dokázali predstaviť.
Obaja klamali sami seba. Nemali čas. Mali však chuť využiť čas, ktorý im zostal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár