Prišlo mu zle. Ako to zakryť? Hádam ešte Veronika spí. Vykradol sa do kúpeľne. Opláchol si tvár. Už je to lepšie. Musí sa najesť. Nemôže ale cudziemu dievčaťu liezť do chladničky. Má u seba otcovu kreditku. Dúfa, že otec má toľko súcitu, že ju nezablokoval. Mal by mu zavolať. Napriek všetkému, čo si predsavzal sa predsa nemôže len tak vykašľať na rodinu. Má len ich. Boja sa o neho. Otec je tolerantný. Chce pre neho len to najlepšie. Chápe ho. Možno v jeho veku a v tej istej situácii by reagoval podobne. Majú horúcu hlavu. Obaja. Zavolá mu. No nie teraz. Vzal si bundu. Ráno je ešte chladno. Vykradol sa z bytu. Naštartoval. Snáď sa nezobudí skôr ako príde. Šiel do supermarketu, kde sa včera stretli. Kúpil čerstvé pečivo a džús. Blížil sa k pokladni.
"Budem platiť kartou. "
Snažil sa potlačiť svoju nervozitu.
Predavačka sa usmieva.
"Zadajte svoj kód. Nech sa páči. "
Naťuká kód. Našťastie si ho zapamätal, keď s otcom nakupovali. Už vtedy mal všetko premyslené, aj keď si ešte nebol istý, či to naozaj urobí.
"Vporiadku! Prajem pekný deň! "
Vydýchol si.

Veronika sa natiahla a rozhliadla sa po izbe. Všetko je také ako inokedy a predsa... Bol to iba sen? Rýchlo as oblečie. Uhladí si vlasy. Hádam ešte Marek spí. Musí sa upraviť. Naposledy jej "rannú krásu" videli jej rodičia. Už je to dávno. A starká. Jej rodičia boli dobrodružné typy. Cestovatelia v pravom zmysle slova. Možno aj ju preto stále "svrbia nohy". Rada by niekam ušla. Zvykla si na prácu, na mesto. Napriek tomu však v sebe mala dávku nespokojnosti. Akúsi túžbu spraviť niečo bláznivé, skvelé. A s Marekom možno bude mať dosť odvahy. Vošla do obývačky.
Sklamanie jej vyrazilo dych. Čo to má znamenať? Pribehla k oknu. Auto tam nebolo. Silver prišiel k svojej pani. Akoby cítil, že ju treba utešiť. Ona však bola na neho krutá. Nemala sa na kom vybúriť, tak si to odniesol ten, kto jej je v tejto chvíli najbližší.
"Prečo si aspoň nezaštekal? Prečo si ho nechal odísť? "skríkla so slzami v očiach. Psík sa stiahol.
"Prepáč! Prepáč môj zlatý! "
Chytila ho na ruky. Veď má zas len jeho.
Niekto zaklopal.
Položila psíka na zem, utrela si slzy a otvorila.
Marek s úsmevom v ruke ukazuje čerstvé pečivo.
"Objednali ste si slečna? "
Asi ešte nikdy nemala takú radosť z jedla.
"Nie, ale keď ste to už priniesli..." zasmiala sa.
Všimol si jej červené oči.
"Slečna sa zle vyspala? "
Vošiel dnu.Zavrela za ním dvere.
"Ále, to je asi len alergia. Ráno bývam neuveriteľne očarujúca. Ak chceš so mnou nejaký čas pobudnúť, budeš si musieť na to zvyknúť."
Srdce sa mu rozbúchalo. Takže ona na to tiež myslela. Ostanú spolu. Znelo to tak neuveriteľne.
"Tak teda ti môžem aj naďalej robiť spoločnosť... Otázkou je na ceste kam."
Znelo to neuveriteľne zaujímavo. Vytiahla starú mapu, ktorá jej ostala ešte zo školy. Spoločne pri raňajkách začali plánovať svoju cestu. Svoj únik pred realitou, ktorý bol však až nevšedne skutočný. Skutočnejší a intenzívnejší ako čokoľvek čo doteraz prežili. A budú žiť ďalej. Užijú si to. Slová plné života. Žiť. To bolo jediné čo chceli. A chceli to naplno.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
inconnue  2. 7. 2009 12:33
dalšia časť kedy?
Napíš svoj komentár