Veronika sa na neho zadívala a snažila sa uhádnuť o čo mu ide.
"Mohli by sme navštíviť potomkov Draculu.V podstate už som sa stretol s kopou upírov. Neverila by si, koľko ľudí mi už v živote pilo krv..."
"Neboj, verila." usmiala sa.
"Nebojíš sa, že aj ja medzi nich patrím? Veď o mne nič nevieš."
Zadívala sa mu do očí.
"A čo by si mi asi tak spravil? Smrti sa nebojím a s nesmrteľnosťou by som sa snáď nejako vyrovnala."
Povedala to tak vážne, že začal rozmýšľať, čo sa jej prihodilo.
"Fajn, tak potom sa ani ja nemusím ničoho obávať."snažil sa obrátiť celú situáciu na žart.
Prešli do obývačky a zapli si telku. Potrebovali nejakú kulisu. Napätie sa dalo krájať. Mal na jazyku celú pravdu, ale bál sa, že by sa jej zľakla. Ešte je príliš skoro.
"Hneď sa vrátim." Veronika odišla do kuchyne.Postavila vodu na čaj.Potrebovala sa od neho na chvíľu vzdialiť. Čo keby mu povedala o svojom stave? Nemôže. Bola by pre neho len záťažou. Na druhej strane nemôže niesť zodpovednosť za riziko, že sa jej cestou niečo stane. Stať sa však môže hocičo. Veď aj zdravým ľuďom sa môže stať nešťastie. Keby sme sa celý život báli, nič by sme nedosiahli. Sedeli by sme vo svojich ulitách a rozmýšľali, čo by bolo keby...
Pohľad mu padol na zložený papier na poličke. Zvedavosť ho hnala smerom k nej. Má predsa právo dozvedieť sa niečo o svojej spoločníčke. Obsah lístku mu vyrazil dych. Boli tam poznámky veľmi podobné jeho poznámkam. Dátumy vyšetrení, výsledky. Zatočila sa mu hlava. To predsa nemôže byť pravda. Ale ani náhoda. Sadol si a rozmýšľal čo spraviť.
Vošla s úsmevom. Vyzerá zdravo no zároveň tak krehko. Ako si to nemohol všimnúť?
"Veronika? "
"Áno? "
"Ako sa cítiš? "
Zneistela. Inštinktívne sa pozrela na papierik.Díval sa na ňu pohľadom, akoby vedel čítať myšlienky.
"Som v pohode.Prečo? "
"Ja viem čo ti je, Veronika."
Vyrazilo jej to dych. Tak a je po všetkom. Povie jej to čo ostatní. Majú ju príliš radi na to, aby sa dívali ako zomiera. Ona však už odmietala liečbu. K ničomu to neviedlo.
"Fajn. Tak teraz sa môžme rozlúčiť. Bolo mi s tebou dobre. Nemusíme to zdržovať. Alebo ešte zvládneš pobudnúť so mnou pri šálke kávy? Ak sa bojíš, že skolabujem, neboj sa. Silver to vždy vycíti dopredu, takže sa môžem tak nejako dopredu pripraviť. "
"Veronika, nehnevaj sa. Bola to len hlúpa zvedavosť. Ale nedlžím ti len ospravedlnenie. Musím ti niečo povedať."
"Ak mi chceš povedať, že mám ešte nádej a bla bla bla, tak si to ušetri. Už som sa toho napočúvala."hodila rukou, akoby jej už na ničom nezáležalo. Opak však bol pravdou. Možno by ešte bola ochotná bojovať. Nemala už však pre koho. Teraz však cítila niečo iné.
"Nika, je mi to čo tebe.Máme rakovinu a možno nás spája viac, ako sme si mysleli.Čo myslíš, prečo som sa tak náhle rozhodol len tak zmiznúť a ísť ktoviekam? Človek, ktorý má istotu niečo také nespraví."
Nechcela veriť vlastným ušiam. To si snáď vymyslel, aby zachránil situáciu?
"Veronika! Teraz už vieš celú pravdu. Odišiel som zo školy, od otca, od brata, od lekárov a všetkého, čo mi pripomína, ako mám málo času. Chcem ho využiť naplno. Si ešte ochotná ísť so mnou? "
Slzy sa jej spustili z očí.Napriek tej najsmutnejšej situácii v akej sa môžu dvaja mladí ľudia ocitnúť bola šťastná.
"Samozrejme.Ideme hľadať upírov! "
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
inconnue
3. 7.júla 2009 16:03
hurá na upírov
Napíš svoj komentár