Single

1.)


Tento deň zmení môj život. Ja o tom niečo tuším, ale ešte to neviem s istotou. Srdce mi tlčie. Zatiaľ. A to využijem na splnenie všetkých mojich snov a túžob. Zvládnem to. Až teraz, na pokraji niečoho závažného si uvedomujem zbytočnosť všetkého toho strachu. Čoho som sa bála? Čo povedia ľudia? Čo ma po nich. Človek predsa odchádza zo sveta sám. Na ostatných nezáleží. Alebo predsa ? Sprevádzajú nás životom, prichádzajú, odchádzajú. A my zabúdame. Tváre, mená. Občas si spomenieme, pripomenieme sa , ale potom opäť spálime mosty. Sme nepoučiteľní... Ale snáď sa to zmení.
„O desať dní budú výsledky...Tak sa prídite ukázať, dobre? “ sestrička sa na mňa usmeje s ospravedlňujúcim výrazom.Skôr sa to nedozviem.Môže to byť len nejaká hlúposť.Nič závažné.Veď predsa inak by to netrvalo tak dlho.vstávam, beriem si kabelku a rozmýšľam čo všetko sa dá stihnúť za desať dní...





2.)

„Som doma! “zvolám akoby ma okrem môjho psíka Silvera mal ešte niekto čakať. Dnes som dohodnutá s kočkami. Ideme to roztočiť na kolotoče.
„Nasadať panstvo! A prosím nezvracať! Vydržať čo najdlhšie a potom si svoje záležitosti odniesť k najbližšiemu verejnému, prípadne súkromnému WC! “usmieva sa na nás mladý kolotočiar.
A už letíme.Zatiaľ iba na rýchlodráhe, ale raz snáď poletím aj lietadlom. Po chvíľke uvažujem nad tým, či sa mi podarí poslúchnuť jeho pokyny... Našťastie sa mi to podarilo.Vydžala som.Tackám sa za kamoškami a neviem prísť na to, prečo som sa dala nahovoriť na toto šialenstvo.Chlapec na mňa opäť žmurká a vpúšťa ďalších bláznov.
„Tuším sa mu páčiš! “štuchne do mňa Sandra, najstaršia z našej trojice.
„Ale daj pokoj! Také decko? Možno mu pripomínam starú mamu.“
Sandra s Kaťou nado mnou krútia hlavami.
„Ty si teda fandíš“pdopichne ma Kaťa.
„Čo vás to vlastne napadlo ma sem dotiahnuť? “vyzvedám s podozrením, že sa mi opäť raz snažia niekoho dohodiť.
„Chceli sme sa len trošku odreagovať od detí a manželov.“
„To vieš, život vydatej ženy je večná zaberačka! “
Nuž o tomto zatiaľ neviem takmer nič. Ja im niekedy tú ich zaberačku priam závidím.Síce sa stále sťažujú na nedostatok voľného času, ale keď sa k nim ich ratolesti rozbehnú, celé sa rozžiaria. A hoci neustále nachádzajú chyby na svojich polovičkách, keď s nimi idú ruka v ruke a kývu mi na rozlúčku, neverím, že by ktorákoľvek z nich so mnou menila. Áno, mám skvelú prácu, byt, auto a samozrejme môjho skvelého Silvera, najlepšieho štvornohého priateľa, akého stará dievka môže mať, ale akosi mi to prestáva stačiť. Vraciam sa domov. Silver ma už čaká. Otváram chladničku. Vykúka na mňa z nej len kus polozelenej šunky. Bolo by treba ísť na nákup.Ešte vyvenčím Silvera.Vonku je krásne. Zadívam sa na hory. Z nostalgie ma preberie štekot a to dosť ráznym spôsobom. Mladý párik zaľúbencov sa snaží odtiahnuť svojho miláčika od môjho ochrancu.
„No tak, zlatko, poď, musíme ísť.“prihovára sa chlpatej zúrivej guľôčke medovým hlasom dievčina.
Mimovoľne nadvihnem obočie na znak udivenia nad týmto oslovením.Mám síce Silvera rada, ale...Ako potom oslovuje svojho priateľa? Chlapec si všimol môj výraz a so súhlasom v očiach a úsmevom na tvári sa radšej otočil, aby sa jeho milovaná necítila trápne. Pôsobilo na mňa mimoriadne komicky, keď sa v úzkej sukni a topánkach na podpätkoch pokúšala decentne vziať ešte stále vrčiaceho malého nevraživca. Chlapec jej pomohol, vzal besniace klbko na ruky a konečne mohli pokračovať v prechádzke.
„Tak poď, kamoško , adrenalínu bolo na dnes dosť, ide sa po niečo pod zub! “zavelila som a vrátila sa ležérnym krokom do svojho hniezda .Schmatla som kľúče od auta s ospravedlňujúcim pohľadom.
„Nie kamoško, zas by si mi všetko zachlpil, dnes idem sama! “
Zabáčam k supermarketu.Na chodníku ide akási rodinka s dvoma malými chlapcami. Jeden z nich vybieha takmer na cestu. Matka ho zachytí ráznym chmatom a rozčúlene niečo vysvetľuje.Všetkým je zrejmé o čo v rozhovore ide.Pozriem sa lepšie-veď to je Kaťa! A Matúško.No jasné.Živé striebro.Nevyzerá, že by ho mamine znepokojenie nejako vzrušovalo.Kope do kamienka a sleduje kamarátov na neďalekých preliezkach.Zakývam im.Nevnímajú ma.Kaťa je zaujatá dohováraním.
Myslím na to, aké to bude mať raz dieťa. Matúško je u mňa častým hosťom. Sandrine deti mám rovnako rada.Aj naše babské stretnutia u mňa doma.Džúsiky, kávička, bežné reči.Občas som však mimo.Keď sa reč zvrtne na manželský život, nemám čo k téme dodať.Je nám však veselo.Sme hluční a to sa v mojom byte nestáva často.S ich odchodom vypúšťam aj akýsi zdravý stres.Dívam sa cez okno.Matúško uteká dopredu a Kaťa za ním.Ich bežný návrat domov. Vraciam sa späť do reality.Zaparkujem.Už len podľa počtu áut na parkovisku vidieť, že je piatok.Rodinky si idú doplniť zásoby na víkend a ja ich rozčuľujem svojim postávaním pri pulte s kozmetikou. Rozmýšľam nad nejakou bláznivou zmenou.Ak zmena, tak poriadna.Farby na vlasy sú najlepší liek na dušu. Rubínovočervená. To nie. Skončím radšej pri svojom obvyklom odtieni s myšlienkou, že je to vlastne aj tak nanič, nebola by som vo svojej koži. Niekto do mňa štuchne pri predieraní sa medzi regálmi. Pozriem dole.Malý chlapček s lízatkom v ruke.Usmejem sa.Vracia mi úsmev.Nervózna mamička ho ťahá za ruku.Chlapček sa obzerá. Otáča sa a odchádza a mne ostáva úsmev na perách.A niekto mi ho opätuje.Mladík ako vystrihnutý z katalógu.Postáva ako by niečo hľadal.Akoby tiež vytŕčal z toho zhonu, čo sa okolo neho vytváral. Spamätám sa a otáčam sa k vozíku. Zdalo sa mi zvláštne, že chlapec v jeho veku oblečený ako filmová hviezda postáva sám v obchode.Jeho vrstovníci chodievajú v „tlupách“, sú hluční, vulgárni a …ktosi za mnou zastal.Uhla som, aby som mu neprekážala vo výbere.
„Ďakujem, ale ja si nejdem kupovať farbu, len sa chcem na niečo opýtať.“
Obzriem sa.Katalógový krásavec.Aj zuby má bezchybné.Zrejme dbá o svoju ústnu hygienu.To je očividné.
Musím pôsobiť ako nejaké teľa.Obzerám sa okolo seba.Otázka zrejme bola adresovaná mne.
„Vás, slečna! Alebo pani? “
„Slečna.“ konečne odpovedám a ukladám farbu do vozíka.Rubínovočervenú.Nech je zábava.
„Viete, nie som odtiaľto...“
-No kto by to bol povedal?
„...najesť“dokončil.A ja rozmýšľam čo povedať, keďže mi ušiel celý stred vety.
„Prosím Vás, ešteraz mi to zopakujte, nerozumela som.“
„To mám až taký iný prízvuk? Myslel som, že už to je v pohode, no nič, rok v Amerike robí svoje.Takže chcem sa opýtať, či by ste mi poradili nejaké dobré miesto, kde sa dá slušne najesť.“Zas úsmev.
Dala som mu pár tipov.
„Vďaka! “
Pozriem sa do vozíka.Špagety, kus tvrdého syra, kečup a farba.Nákup hoden starej dievky.
„A ja sa dnes zas budem sama pri telke napchávať špagetami“vydýchnem a kráčam k regálu so psími granulami.
„V tom prípade navrhujem, aby ste mi robili spoločnosť.“mladík ma nasleduje a mne dôjde hrôzostrašná myšlienka, že som to vyslovila nahlas.Musím si už uvedomiť, že nie som doma so Silverom.Uniká mi, že sa príliš často zhováram sama so sebou.Krásavca môj stav blížiaci sa k bezvedomiu neodradil.
„Tak čo, pridáte sa , alebo dáte prednosť telke a špagetám? “
Neviem čo povedať.
„Mohli by ste mi poradiť aj s ubytovaním.Po celodennom cestovaní som už dosť unavený, rád by som si na dnešnú noc dal pauzu.“
Stále som váhala.
Krásavec sa mojím mlčaním nedal odradiť.
„Nebojte sa, nie som nijaký vrah! “
„To tvrdia všetci“mrmlem si popod nos.
Cudzincovi to zrejme prišlo mimoriadne zábavné, lebo jeho úsmev nadobúdal galaktické rozmery.
„Počkám vás vonku, nemám vás odviezť domov? Vonku mám auto.“
„Aj ja som tu autom.Myslím že to zvládnem“opäť pohľad do poloprázdneho vozíka.“Ešte vezmem pár maličkostí...“
„Tak ja vás počkám vonku.“
Odchádza a ja rozmýšľam, či to nebol len výplod mojej fantázie.hádžem do vozíka toaletný papier.Platím.Na parkovisku sa opiera o auto môj nový známy a fajčí.- Prvé mínus.Tak on to myslel vážne? Nakladám veci do kufra.Zahadzuje cigaretu.
„Pomôžem vám? “a bez toho, aby počkal na odpoveď nakladá granule do môjho tátoša.Gentlmeni ešte nevymreli.S toaleťákom sa obťažovať nemusel...
„Vďaka! “
„Pôjdem za vami, OK? Počkám vás pred vchodom, keby ste sa chceli prezliecť alebo tak niečo... Aj keď v tomto vám to pristane! “usmeje sa.
Pôsobí milo, ako sa snaží zakryť, že ma práve urazil. Dívam sa na svoje staré ošúchané džíny a rozťahané tričko. Akosi som v ostatnom čase o seba prestala dbať.
Len som prikývla.Cítim sa otrasne.Už som aj zabudla, ako mám v podobných situáciách reagovať. Podobných situáciách? Veď niečo takéto som ešte nikdy nezažila.Vlastne ani neviem, či ide o rande, alebo len zdvorilostné pozvanie nejakej neznámej chudery na večeru.Štartujem.Samozrejme v stresových situáciách mi vždy zdochne motor.
Mňa porazí! Tak odznova.Konečne vyrážam.Zvoní mi mobil.
Sandra. Dvíham .Dúfam, že na okolí nie sú poliši.
„Ahoj kočka, máš na dnešný večer plán? Naši mi postrážia detváky a Peter je zas na služobke.“
„No ja neviem, práve idem z nákupu a za mnou sa ženie nejaký chlapík, ktorý ma práve pozval na večeru.“
„ČO? “
Takmer som ohluchla.Letím do zákruty.Uberám plyn.Dívam sa do spätného zrkadla.
„Nuž keď vidí, čo tu vyvádzam, asi si to veľmi rýchlo rozmyslí...“
„Netáraj! Veď si kočka! Konečne niekto dostal rozum! Tak si to uži aj za mňa! Zajtra mi všetko povieš! “
„Sandy? “
„Áno? “
„Keby niečo, pošlem ti v smske jeho ŠPZ-ku“

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu