Slnečnica

Sama stojí v obilí

k slnku hlavu dvíha.

Načo by to klasy robili

každý klások k zemi líha.

Šumí vietor v zlatých klasoch

slnečnicou sem tam kýva,

kolíše ju v jemnom vánku

a ona si len tak zíva.

Každým dňom ju zlaté lúče budia zo spánku,

otvárajú jej dušičku ako kľúčik od zámku.

A až slnko opäť zájde za zore

ona verí , že znova víde spoza kopec i za more.

Veriť verí, no neuvidí

bo sedliak kosu do rúk vkladá,

šmahom ruky kosa zotne

slnečnica k zemi padá.

Udrela si hlávku zlatú,

ráno ešte dívala sa na role.

Zrazu radšej hľadá ratu,

z dola hľadí, nedovidí na zore.

Šumí vietor v zlatých klasoch, slnečnicu hľadá

prehŕňa sa v obilí.

Kde je jeho milá ?

V tom je dáka zrada.

Šumí, šumí kláskom hlávky dvíha,

slnečnici utli stonku , smrť ju v poli stihla.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu