Zvuk, ktorý mi pripomína vlastnú existenciu.
Mrazivé prázdno obklopuje moju dušu.
Nedokážem sa pohnúť, kričať, ujsť.
Cítim sa ako cudzinec. Vo vlastnom tele, vo vlastnej mysli, vo vlastnom živote.
Možno to je prirodzená súčasť dospievania. Mať takéto myšlienky.
Premýšľať o smrti a o tom, či vôbec niečo má zmysel.
Strácať vieru a nádej. Klamať a mať milión tajomstiev.
Plakať pre nič.
Len na chvíľu by som chcela vedieť aké to je. Keď ťa má niekto rád.
Púšťam si hudbu a napĺňam prázdnotu svojho bytia. A necítim sa už taká osamelá.
To je všetko, čo som chcela napísať svetu.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár