Chcela som spadnúť do priepasti. Padať hlboko do pekiel. Padať cez všetky jeho brány a skončiť v jeho najhorúcejšej časti.... Dívala som sa na hviezdy, ktoré prerezávali tmu. Uvoľnila som sa a povedala som si, že počas pádu sa budem usmievať. Vedela som, že dnes v noci sa skončí tento môj zbytočný život. Nič ma medzi živými nedokázalo udržať. Vôbec nič... ani to dieťa, ktoré som nedávno porodila. Pud matky ma skoro premohol a skoro som si ho nechala. Bolo lepšie, že som ho nechala pred detským domov. Som si istá tým, že mu tam bude lepšie. Oveľa lepšie ako pri depresívnej slobodnej matke, ktorú sprosto opustil. „Buď si to decko necháš zobrať alebo si ho vychováš sama! “ tak toto mi povedal, keď som zistila, že som tehotná. Vraj on si nechce pokaziť život nejakou nehodou. Nehodou? Dieťa je nehoda... Podľa neho je dieťa nehoda? A to som si myslela, že to je človek, s ktorým by som chcela ostať... navždy. Ako som sa v ňom mýlila. Najväčšie sklamanie v mojim živote. Trápilo ma to, že ten kto bude najviac sklamaný, je náš syn. Bez otca, bez matky...

Stála som pred priepasťou a ešte stále váhala. Mám ísť späť po môjho synčeka? Mám sa s jeho otcom ešte skúsiť porozprávať? Asi nie, zase by ma odkopol. Bola by to zbytočná námaha. Pre neho sú dôležitejšie veci ako vlastný syn. Ani som si ho poriadne nepodržala v rukách. Aspoň som mu dala pusu na jeho červené líčko. Dala som mu do jeho deky moju fotku, aby vedel, ako som vyzerala a na zadnú stranu fotku som mu napísala meno otca a aj moje meno a ešte nech mi odpustí ale už sa to nedalo zvládnuť. Stále ho budem ľúbiť.

Vykročila som v pred. Jednu nohu som mala už vo vzduchu nad hlbokou dierou. Nohu som stiahla späť na zem. Rozpustila si vlasy a vyzliekla si môj dlhý čierny kabát. Pod ním som mala oblečené červené šaty. Začalo pršať a ako mi stekali po tvári kvapky dažďa pridali sa k ním moje slzy. Celá som premokla. Bola mi hrozná zima. Triasla som sa. Bolo ťažké stáť na blatistej zemi s vysokými opätkami a ešte trasúcimi nohami.

Spomenula som si na tvár môjho krásneho synčeka. Mal nádherne sivé očká, svetlohnedé vlasy a pekne vykrojené pery. Anjelik. Môj anjelik, ktorému som ani nestihla dať meno. Tak rada by som ho držala v mojom náručí.

V tej chvíli som sa rozhodla. Ja ho tu nenechám samého. „Idem si po Teba! “ skríkla som z celého hrdla a usmiala sa. Musím si ísť po neho. Je to predsa Môj syn. Kašlem na všetko, nech si každý hovorí čo chce. Môžem osrať všetkých z vysoka. Ja s ním ostanem a postarám sa o neho.

Prudko som sa otočila a šmykla sa mi noha. Skĺzla som. Snažila som sa za niečoho zachytiť, no nič tam nebolo. Ja teraz nemôžem umrieť. Musím si ísť po syna! Nohami som sa zapierala do skalnatej steny ale s topánkami na opätkoch to nešlo. Začali sa mi šmýkať ruky. Moje svaly už nevládali ale ja som chcela vyliezť hore. Telo ma nepočúvlo a ja som začala padať. Padať hlboko do pekiel, cez všetky jeho brány...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár