Dnes je prvý máj a to pre mňa znamená byť doma. Je voľno. Som rada, pretože po včerajšom trapase sa mi tam nechce ísť. Mám odpor k tej škole. Normálne ľutujem, že sme sem prišli. Ale nahlas to nepoviem. Nechcem aby sa mama trápila.
Dnes som chcela byť len doma. Oddychovať, prečítať si knihu, pustiť si hudbu a len tak rozmýšľať. A plánovať. A zas rozmýšľať. Nad Paulou. Nad Denisou. Nad mojimi narodeninami. Nad všetkým.
Ešte 12 dní a budem mať oficiálne 14. A možno prestanem existovať. Reálne uvažujem o tom, že si kúpim jed na potkany. Len musím zistiť, kde ho predávajú. A potom to už spraviť.
Ale nie je to také jednoduché. Chcem to spraviť. Ale...ale sú tu moji rodičia. A hlavne mama. Tá ma nadovšetko miluje. A zbláznila by sa, keby ma stratí. Ona...dala mi život a ja si ho chcem vziať. Je to spravodlivé?
Ale pravdu je povedať nemôžem. Nič by nevyriešila. Ale mňa to už nebaví. Neviem čo mám robiť. Neviem na čo som na tomto svete. A takéto a podobné myšlienky som mala pri každej smutnej pesničke, čo hrali.
Alebo ked som sa začítala do knihy a rozmýšľala.

Bol už večer a ja som práve večerala. Mamina mala dobrú náladu aj sme sa boli prejsť a pozrieť na máj. Dlho sme spolu niečo nepodnikli.
Odrazu mi zazvonil mobil. Niekto mi volal. Robo, pozrela som na displej. Trošku som sa čudovala. Cez týždeň sme si písali, ale cez víkend skoro vôbec.
Vyšla som z kuchyne a zdvihla ho.
,,Ano? " spýtala som sa.
,,Ahoj to som ja Robo. Nepôjdeš sa prejsť? Viem, že sme si nedohodli stretko ale myslím, že je už na to čas. Ved píšeme si a aj voláme už mesiac. Hm?" spýtal sa ma. Chvíľu som bola ticho. Na jednej strane som ho chcela vidieť, ale na druhej som mala strach.
,,Ja neviem. A kam chceš ísť?" pýtam sa ho.
,,Niekam sa prejsť. Ved ked je vonku tak pekne. A inak mám pre teba niečo. To cd, čo si chcela. Pamätáš? Viem, že narodeniny máš až o pár dní, ale tak dám ti to skôr. " povedal.
,,To si nemusel. Tak dobre, stretnime sa. Ale neočakávaj nejakú krásku. Upozorňujem. Dám ti adresu a stretneme sa dole pred mojím vchodom. OK? " spýtala som sa ho. Bola som rada, že nezabudol na moje narodeniny. Aspoň niekto.
,,Dobre, v pohode. Vyhovuje mi. Tak o polhodinku pred tvojím vchodom? Môže byť?" spýtal sa. Zdalo sa mi to rýchlo, ale súhlasila som. Už to nemôžem oddialiť. Povedala som mu svoju adresu a tak sme sa dohodli.
,,Tak ok. Ahoj zatiaľ. " rozlúčila som sa s ním.
,,Ahoj. Vidíme sa. " zasmial sa.
Hned som otvorila skriňu a pozrela sa čo si oblečiem. Chcela som vyzerať pekne, aj ked som vedela že mi to nepomôže. Síce dlhé nohy mám, ale tvár modelky..to nie. Síce mama mi to tvrdí, ale je to moja mama. Tak čo čakám.
Obliekla som sa a išla do kuchyne.
,,Mami idem von. " vravím jej.
,,A s kým? " spýtala sa.
,,S jedným kamarátom. " vravím.
,,S tým čo si píšeš? Dobre, dávaj si pozor. Kedy prídeš?"
,,Tak o hodinku. Dlhšie nebudeme. " odpovedám.
,,Dobre zlatíčko. Tak sa zabav. " usmiala sa na mňa. Ja som vyšla dole o trošku skôr. Ale bola som nervózna ako keby som išla na rande. A toto rande nebolo.

 Blog
Komentuj
 fotka
tasha5  30. 4. 2012 20:08
.. no tie pocity poznam presne toto si hovorim, a drzim sa niekedy fakt kvoli mame,ale to by bolo krute, ... vyhodme to z makovicky
 fotka
upirka113  7. 5. 2012 20:02
no pome rýchlo dalšiu časť
 fotka
bondulka  8. 5. 2012 11:17
ved neboj bude..
Napíš svoj komentár