Obliekam si jej šál.
Myslí si že si ma oblieka...
Aj keď umierala najradšej by sa smiala.
Opýtal sa ma môžem si ťa obliecť?
Nie!
Bojíš sa. Skrývaš sa. Klameš sa. Kto si? Veď ty to nevieš!
Choď do čerta!
Mal pravdu? Povedalo schizofrenické ja. Hráš, len aby si zapadla, nemiluješ aby si sa nesklamala, skrývaš sa aby si nebola videná? Kam vlastne smeruješ?
To Ty si tá ktorá si oblieka stále iný šál.
Bojíš sa neprijatia, neúspechu. Neexistuje človek ktorý by ťa poznal. Každý pozná inú časť tvojej duše. Každý tú ktorá bola pre ňho najzaujímavejšia. A čo ak raz praskne tá tvoja bublina?
Tak dosť. Jáá viem kto som!
Pozrela som na nebo hore do neznáma. Alebo nie? Kam smerujem? K čomu najviac inklinujem? Koho najviac milujem? Čo najviac milujem? Zase toľko otáznikov. A žiadna konkrétna odpoveď.
Jaáá ich vlastne milujem, všetkých všetko milujem tým svojím spôsobom. No nemusia všetci vedieť úplnú pravdu.
Veď každý z nás sa ohrieva v plášti, keď v tom skutočnom svete prefukuje, v plášti z potlačou tajomstvá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rimanka
10. 2.febuára 2010 12:03
občas sa tak cítim...
Napíš svoj komentár