Bojovníci 1

Ubehol už mesiac odvtedy čo Ari a všetci jej spolužiaci museli poslať prihlášky na vysoké školy. Vtedy prišla Arina najlepšia kamarátka Jenell s tým najbláznivejším nápadom na svete a to podať si prihlášku na tú najprestížnejšiu školu na svete. Akadémia Tognitia patrila medzi elitu kde mohli študovať len tí najtalentovajneší. Ak ste tú školu skončili mali ste zaručenú doživotnú slávu. A Ari bolo jasné, že ona tam nepatrí. Jenell však bola neodbytná a trvala na tom že ak nepodá prihlášku Ari neurobí tak ani ona. A keďže Ari vedela aká je Jenell talentovaná a nechcela stáť v ceste jej úspechu. Riskovala výsmech všetkých svojich spolužiakov a podala prihlášku spolu s ňou.

Teraz sedeli spolu v počítačovej miestnosti s hromadou spolužiakov za chrbtami a čakali na email ktorý im konečne povie či majú šancu alebo nie. No nech nad tým Ari akokoľvek premýšľala šanca bola mizivá. No áno Jenell má určite šancu s jej výsledkami z rôznych výskumov ktorým sa cez prázdniny venovala od kedy nastúpila na strednú školu a nespočetným množstvom výhier vo vedeckých súťažiach. No Arina prihláška ani zďaleka nevyzerala tak dobre. Učenie jej nikdy nešlo. Nevenovala sa žiadnym mimoškolským aktivitám a poviedka ktorú tam poslala absolútne nepatrila k tým najlepším ktoré napísala. Mimo toho nepoznala nikoho z ich krajiny kto by na tej škole študoval. Zničene si povzdychla a položila si hlavu na stôl. Všetci boli už od rána vo vytržení. Každý bol zvedavý či Jenell uspeje alebo nie. Ari počula ako dievčatá za ňou búrlivo debatujú o ich šanciach. Vravu však z ničoho nič prehlušilo jemné pípnutie ohlasujúce prijatie novej správy. Okamžite nastalo ticho. Ari sa pozrela na Jenell. Tá pôsobila nervóznejšie ako kedykoľvek pred tým. „Myslíš, že nás vzali?“ zašepkala a upierala na Ari jej obrovské zelené oči. Ari sa na ňu usmiala „Dobre vieš čo si myslím o tom nás. Ale verím, že ty sa tam dostaneš. Vážne v to verím.“ Jenell sa na malý moment zatvárila rozčúlene. „Ari Whitová okamžite s tým prestaň! Znova táraš nezmysly. Nikdy som nečítala lepšie príbehy ako tie ktoré si napísala ty. Ak je niekto kto si zaslúži aby ho tam prijali tak si to ty!“

„To bude asi tým, že nečítaš nič iné ako tie vedecké články.“ odvrkla jej Ari.

„Vážne sa tu teraz chceš hádať na takýchto somarinách?“ oborila sa na ňu Jenell a Ari videla, že má nervy na krajíčku.

„Dobre. Poďme to už otvoriť nech to máme za sebou.“ vzdychla a s uspokojením zistila, že Jenell sa rozhodla nepokračovať v ich rozhovore. Vzduch okolo nich akoby zhustol keď Ari klikala na tlačítko prečítať. S napätím pozorovala ako sa správa kúsok po kúsku načíta. Až kým si nemohla prečítať celý jej obsah.

Vážená slečna Whitová,Sme veľmi poctený, že ste si vybrali práve našu akadémiu a na základe vašej prihlášky by sme vás radi pozvali na prijímacie skúšky ktoré sa uskutočnia 18. mája 2017 v priestoroch našej akadémie. S pozdravom Miranda Clark, zástupkyňa riaditeľa.

Ari zabudla dýchať. Nemohla tomu uveriť. Postúpila do ďalšieho kola výberu. Bolo to ako sen. Ten najdivnejší a najneuveriteľnejší sen. Jenell vedľa nej zvýskla od radosti. „Pozvali ma na prijímačky.“

„Aj mňa.“ vysúkala zo seba Ari stále neschopná uveriť tomu čo sa práve odohralo. Všetko čo nasledovalo potom sa jej akosi zlievalo do kopy. Začali sa búrlivé gratulácie, šťastné výkriky a povzbudzovanie.

A ani sa nenazdala a bol tu deň ich odletu na akadémiu.

„Dávaj si na seba vážne veľký pozor. A aj na Jenell. Nieže vy dve niečo znova vyvediete alebo sa stratíte!“ upozorňovala Ari jej mama keď sa s ňou lúčila pred vchodom na letisko. „Neboj sa mami. Všetko bude v poriadku. S Jenell sme si cestu z letiska pozreli na internete a mám to aj uložené v mobile ak by niečo.“ usmiala sa Ari a tuho objala svoju mamu. „Musíš tam naozaj ísť? Budem sa báť.“ povedala jej mama takmer až plačlivým tónom. „Ale mami! Myslela som si, že tieto veci už máme za sebou. Naviac dobre vieš, že takáto príležitosť sa len tak znova nenaskytne.“ Ohradila sa Ari a jemne sa vymanila z maminho zovretia.

„Dobre teda.“ vzdychla mama a znova si svoju dcéru premerala. „Máš všetko?“ opýtala sa snáď už po stý raz. Ari prevrátila oči. „Áno.“

„Máš nabitý mobil?“

„Áno.“

„Musíš mi posielať smsky jasné? Chcem jednu keď nastúpiš do lietadla, keď budete prestupovať i keď pristanete. Keď sa dostaneš do hotela, keď pôjdeš na testy, keď ich skončíš...no skrátka stále. Rozumieš?“

Ari vzdychla. „Dobre. Rozumiem. Len sa už toľko neboj a pokojne spi dobre?“

„To nebudem môcť tak či tak.“ zaprotestovala jej mama a ešte raz Ari objala.

Dojemnú chvíľku im však prekazila Jenell. „Ehm. Ari? Už musíme ísť.“ povedala jemným hlasom načo Ari ešte raz pevne stisla mamu a pomaly no odhodlane vykročila po Jenellynom boku k letisku.

Let bol dlhý a únavný. Z časti aj preto, že Jenell neustále o niečom švitorila. Ari mohla konečne zatvoriť na chvíľu oči až keď Jenell našla jej obľúbený film v ponuke a začala ho pozerať.

Konečne pristáli na malom letisku v blízkosti mesta kde sa mali ubytovať. Cesta z letiska im trvala dobrú hodinu a Ari už svoju únavu nezvládala. Nemohla sa dočkať kedy si dá konečne sprchu a zdriemne si v mäkkej posteli. Malý hotel v ktorom sa ubytovali však vonkoncom nespĺňal ich očakávania.

„Pche. Vraj luxusne vybavené izby.“ zašomrala Jenell a s nevôľou štuchla do malého stolíka v ich izbe, ktorý sa ako na potvrdenie jej slov so zavŕzganím rozkýval.

„Aj tak si teraz nemôžeme dovoliť nič lepšie a na dve noci to postačí.“ unavene hlesla Ari a hodila sa na posteľ bližšie pri dverách.

„Asi máš pravdu ale aj tak si nemyslím, že to za tú cenu stálo. Idem hneď napísať na stránku kde sme si to rezervovali nespokojný komentár. Niekto predsa musí ľudí ako my varovať pred takýmto úžerníctvom.“ nespokojne pokrútila hlavou Jenell a hneď sa pripájala k internetu.

Až keď sa Ari pozrela na mobil v jej rukách uvedomila si, že mame ešte neposlala žiadnu sms. Rýchlo schmatla svoj mobil a rýchlo doň naťukala krátku správu:

Ahoj mami. Dorazili sme v poriadku. Práve sme sa ubytovali. Hotel síce nie je podľa našich predstáv ale nejako to zvládneme. :)

S pocitom, že si to musí u mami vyžehliť ešte pridala fotku seba a Jenell ako sa šťastne usmievajú hoci od toho mali obe ďaleko a klikla na odoslať. Ešte chvíľu sledovala ako Jenell otvorila obe skrine a hlasne sa ponosovala, že tam teda svoje oblečenie určite nestrčí, a potom zahlásila, že sa ide osprchovať.

Kúpeľňa nebola od spálne o nič lepšia. V tej chvíli to však bolo Ari úplne jedno. Zamkla za sebou dvere a s úľavou zo seba zhodila všetko oblečenie. Po teplej sprche sa už cítila oveľa lepšie. Obliekla sa do svojho obľúbeného trička na spanie a teplákových šortiek ktoré si so sebou doniesla a vyšla z kúpeľne.

„Je aj kúpeľňa taká hrozná ako táto izba?“ opýtala sa Jenell s nádejou v hlase.

„Keď tam pôjdeš, klepne ťa“ uškrnula sa Ari a so slastným vzdychom si ľahla do postele.

„To snáď nie! Ty chceš teraz spať? Veď si spala celú cestu.“ neveriacky krútila hlavou Jenell.

„Zato ty nie a stále máš energie na rozdávanie. Zaujímalo by ma kde sa chodíš nabíjať.“ zamrmlala Ari už napoly v ríši snov.

„Ako chceš. Ja sa idem zatiaľ pozrieť po niečom na zjedenie. Takže ťa tu na chvíľu nechám samú. Ok?“ vzdychla Jenell. Ani nečakala na Arinu odpoveď a už bola na chodbe.

                                                                     ♥ ♥ ♥

Zdravím. :D Ak ste sa dopracovali až sem, tak som vám za to nesmierne vďačná. Prihlásila som sa sem pretože som začala písať tento príbeh a chcela som vedieť ako na to budú ľudia reagovať. Snáď sa vám to páčilo. Ak áno veľmi by ma potešilo ak zanecháte komentár. :) 

Zdieľaj článok na facebooku
0 odoberateľov

Komenty k článku