Skľúčene objímam svojho obrovského plyšáka, na ktorom mám položenú hlavu (vankúše sú tiež súčasťou posteľovej hradby). Vonku je šedo, no moje žltunké steny mi robia atmosféru slnečného dňa. Cez slzy aj tak nič nevidím ostro .Takže tá vidina, sa zdá celkom realna. Slza za slzou sa vpíjajú do krku psa, ktorého stískam. Točí sa mi hlava, je mi zle, bolí ma telo a treští v hlave.
Rozmýšľam nad tréningom. Zo steny sa mi vysmieva moje 6.kyu a podpisy rôznych trénerov zo skúšok. Aj toho môjho „hlavného“. Iste, teraz už som jeho žiak. Môj skutočný tréner už na mňa kašle. Nechodí na tréningy a akýkoľvek pokus o komunikáciu s ním končí fiaskom. Chýba mi jeho objatie...
Nič nerobenie ma ničí. Útek z klubu si vyberá silnejšiu daň, ako zvládam platiť. A chodiť do iného alebo na niečo iné, to by som nedokázala asi. Teraz ešte aspoň stále patrím k našim...relatívne.
V zdravom tele zdravý duch? Bulshit. Duch musí byť zdravý, aby bolo aj telo. Naopak to nikdy neplatí. Duša trpí, telo chradne. Idú ruka v ruke... Duša je pánom, telo sa podriadi.
Vytrepala som sa z postele a čumím von oknom. Dvaja opojení inhalátom ležia pod lesom. Jeden sa ledva posadil a snaží sa o to isté aj s dievčaťom. Podarilo sa. Opierajú sa o seba. Vedľa ležia sáčky s tou ich prchavou únikovou cestou...
Vyškriabala som sa späť do postele. No „prospelo“ mi nadýchať sa čerstvého vzduchu...
Zízam na diplom ďalej.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
inak tiež často pozerám na ten svoj diplom na 5kyu prezmenu... si spomeniem jak som sa tam motal na tatami a snažil sa Ivane spraviť cez jej dredy nejakú techniku
A ak náhodou už nechceš chodiť skús aspoň iné dojo aspoň to zváž ale na to umenie sa nevykašli