Strata

V šoku si sadla na najbližšiu stoličku a nemohla ničomu uveriť. To nemohla urobiť...to by jej nikdy neurobila...
„Prečo mi to hovoríte? To nie je pravda!“ Kričala so slzami v očiach a presviedčala samú seba, že má pravdu.
„Je nám to ľúto...ale dúfali sme, že ty možno budeš vedieť prečo...“ V tom sa jej mama rozplakala. Nemohla to vysloviť. Zjavne to bolo ťažké aj pre nich. Pre jej mamu a otca.
„Ja...nie, neverím tomu, to je nejaký žart...“ Slzy jej rozmazávali maskaru keď to hovorila. Schovala si hlavu do dlaní a plakala ako malá...Po chvíli rodičia jej jedinej kamarátky odišli a ona zostala sama. Bola sama v izbe v ktorej spolu strávili toľko chvíľ. Zdvihla hlavu a poobzerala sa. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa majiteľka tejto izby mohla zabiť. Všetko tu bolo plné farieb a z celej izby vyžarovalo šťastie. Postavila sa, nemohla to tu vydržať. Vyšla z izby a narazila na jej rodičov. Pozrela na nich a len pokrútila hlavou. „Prepáčte, teraz nemôžem...“ a rozbehla sa von z domu nechávajúc ich v nevedomosti.
Vedela, že by im to asi mala povedať...no nemohla. Videla na nich, že jej strata ich veľmi zaskočila...oni ani netušili, že na to myslela už veľmi dlho. Vidieť ako si ju všímali. Keby sa na ňu raz za čas poriadne pozreli videli by ako veľmi schudla a aj tie kruhy pod očami, ktoré mala z toľkých prebdených nocí. Oa to videla...ale nechcela veriť tomu, že by tie reči o smrti a samovražde myslela vážne. No zjavne myslela...
Bežala celú cestu od jej domu až k rieke. Na moste sa zastavila a neprestávala plakať. Letmo pozerala do vody a v hlave sa jej vynorili jej rodičia ako jej hovoria: „Dnes ráno sme ju našli vo vani...“ ...nemuseli pokračovať. Domyslela si, že čo asi urobila...
Keby len vedeli z akej veľkej časti za to môžu oni...možno keby sa menej hádali...alebo keby jej otec menej pil...všetko mohlo byť inak. Ale oni si to vôbec neuvedomili...ale ona im to povie, len čo sa trochu ukľudní. Je pravda, že nemohli za všetko...bol tu aj ten chalan s ktorým si písala a do ktorého sa tak bezhlavo zaľúbila. Škoda, že bol taký debil a ona to musela pocítiť tak tvrdo...a tiež v škole sa jej veľmi nedarilo a profesorka sa jej vyhrážala, že ak si neopraví známky bude musieť odísť zo školy. Asi toho na ňu bolo veľa...
Ale sľúbila jej, že nech sa stane čokoľvek tak jej to povie, zavolá jej alebo niečo...a ona jej uverila...Teraz tu stojí a netuší prečo sa jej najlepšia kamarátka zabila. Možno za to môže ona...nebola dosť pozorná...nevedela jej poradiť. Mala niečo vymyslieť. Ale už je neskoro. Aspoň pre ňu.
Kráčala ďalej. Prišla domov a bez slova sa zavrela do izby a lahla si na postel. Nemala na nič náladu.
Na druhý deň všetko vykričala jej rodičom a zutekala kým si to stačili uvedomiť. Vie, že im to asi ublížilo ale mali by to vedieť.

Smrť dievčaťa spôsobila, že dvaja ľudia si uvedomili veľa vecí a ich láska sa obnovila. A kamrátka dievčaťa sa dostala do ťažkých depresií a musí pravidelne navštevovať psychiatra...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu