Rews

Ronan Keating - Fires (2012)

Po štyroch albumoch, na ktorom sa prevažne nachádzali len prebraté skladby som sa konečne roku 2012 mohol tešiť na nový album Ronana Keatinga s originálnymi skladbami. A priznám sa, že som bol plný očakávaní. "Fires" bol asi jeden z najočakávanejších albumov, ktoré si pamätám. A nevedel som sa dočkať, kedy si budem môcť tento album vychutnať. Konečne. Po šiestich rokoch môže Ronan konečne napraviť svoju reputáciu po tom ako ho "Bring You Home" v mojich očiach ťažko degradoval, a jeho nasledovné 4 albumy zase absolútne ignorovali fakt, že som bol viac zvedavý na jeho tvorbu, než na to ako odspieva rôzne známe skladby.

Po albume "Turn It On" som veril, že sa Ronan začne viac predstavovať ako skladateľ a prinesie nám viac zo svojich vlastných skladieb. A hoci "Fires" je viac dielom iných interpretov, jeho meno sa pri pár skladbách objavilo tiež. Konkrétne pri "I´ve Got You" a "Easy Now My Baby". Celkovo to pôsobí, že tomuto albumu sa venovalo viacero ľudí. Skladby majú viacerých skladateľov a album možno vďaka tomu pôsobí variabilnejšie. No je jedna vec, ktorá tomuto albumu chýba a tou je kompaktnosť. Tým, že na ňom pracovalo niekoľko rôznych produchentov a skladateľov je výsledkom trošku mix všetkého. A nie úplne najlepší. Hoci je to pre mňa krok vpred oproti "Bring You Home" a je tu niekoľko vynikajúcich skladieb, album ani v najmenšom nedosahuje na méty, ktoré priniesli jeho staršie albumy. Pravda ale je, že toto som si uvedomil až o 8 rokov neskôr, po ktorých som sa k albumu vrátil. V čase vydania na mňa totiž zapôsobil ohromne. Ale ako som povedal, za to mohli pravdepodobne tie obrovské očakávania. Aký je teda výsledok? Poďme si "Fires" rozobrať viac do hĺbky.

Myslím si, že najlepšie skladby sú tu jasne citeľné. Úvodná skladba "Fires" patrí medzi najlepšie skladby, ktoré Ronan predstavil od čias "Last Thing On My Mind". Skvelé vokály, dobre spracované gitary a príjemná melódia ma od začiatku držia. Plus ten kopák veľmi dobre buduje tempo a skladba ako celok pôsobí veľmi energicky a svižne. Napriek tomu, že atmosférou a zvukom mi vysoko pripomína "Patience" od kapely "Take That", skladba má v sebe dostatok zaujímavých momentov, aby som to dokázal akceptovať.

"I´ve Got You" hneď pokračuje v rovnakom tempe, a mám tak trošku pocit, že poslúžila aj ako inšpirácia skladby "Dynamite" od kapely Westlife v roku 2019. Veľmi podobné harmónie a celková atmosféra čo zo skladby vychádza. Ale môžem sa mýliť. Len mi to ako prvé skočilo do hlavy. Každopádne táto skladba prišla o 7 rokov skôr. Takže z ničoho Ronana neobviňujem. "Nineteen Again" je jednoznačne najpozitívnejšou skladbou albumu a opäť patrí veľká úcta vynikajúcemu Gregovi Alexandrovi. Toto je proste len ďalšia skvelá skladba, ktorá funguje.

Z pomalších momentov oceňujem skladbu "Close Your Eyes", ktorá vychádza vysoko úprimne a hodnotím ako jednu z najlepšie vyprodukovaných skladieb od Stephena Lipsona. Refrény majú veľkú silu a skladba ako taká je skvelý mix medzi Ronanovou citlivou a energickou tvorbou. Toto je presne to, čo jeho hudba potrebovala. Vyzdvihnem aj "Wasted Light", kde máme zvláštnu kombináciu veselých gitár a pozitívnej atmosféry pre celkom smutný text. Ale akýmsi spôsobom sa dobre zlaďujú. Jednoducho má skladba niečo do seba.

Toľko asi k najzaujímavejším momentom albumu, teraz si povedzme niečo o ostatných skladbách. "Love You And Leave You" dokopy nijako výrazne nevyniká. Mixnúté - "I...I" mi tam nepasujú. No hlavne to album len zbytočne spomalí. Možno by mi to vadilo menej keby skladba bola dobrá ako napríklad "If Tomorrow Never Comes", no je to len akýsi zvláštny mix všetkého a vznikol z toho celkom zvláštny chaos. Ak chcete na tomto albume kvalitne spracovaný slaďák, tak si pustite radšej "Easy Now My Dear". Škoda len, že skladba je trošku umiestnená medzi niekoľkými ďalšími pomalšími skladbami čo ju trošku dostane do zabudnutia. Ale atmosféra z nej je úprimná. Naopak "Lullaby" je síce príjemná uspávanková skladba no čo ju pre mňa kazí je KizMusic a jeho rap. Neviem čo to bolo za nápad, no osobne viac odporúčam verziu z deluxe edície, kde spieva Ronan sám. Tá je príjemnejšia. Možno sme mali tú dostať na album a ako bonus dať verziu aj s rapom. Takto to na mňa nepôsobí príjemne.

No a potom prídu 2 zvláštne momenty. "NYC Girl" je síce rýchla skladba, aké som od Ronana chcel, no vôbec si nie som istý, či toto je ten štýl, ktorý pasuje jemu. Bridge je možno okey, no skladba ma necháva viac zmäteného, ako usmiateho. Takýto štýl rýchleho popu proste pre Ronana nie je to pravé. A podobne by som to povedal aj o nasledujucej "Oxygen", ktorá možno znie originálnejšie oproti ostatným skladbám, no o to viac ma necháva zmäteného. Chýba tomu nejaká zaujímavejšia melódia, ktorá by to vytiahla, plus nechápem prečo sa do skladby dostali efekty zvonenia digitálneho budíka. Čo to pridáva?

Ostávajú ešte záverečné 2 skladby. "Get Back To What Is Real" možno patrí medzi slabšie momentky od Grega Alexandra, no skladba ako taká znie stále celkom okey. A napojenie slohy na refrén je vždy super. No refrén ako taký je veľmi chabý. Alexander má rozhodne na viac ako skladateľ a producent. A ako lepšie zakončiť album ako gitarovým slaďákom "The One You Love"? Možno je to už v Ronanovej hudbe trošku klišé, no na druhú stranu tento album si môže na záver nejaké pomalšie momentky predsa len dovoliť. Nie je to utápanie sa v slaďákoch ako to bolo v prípade "Bring You Home". A okrem toho sa po prvom refréne aj celkom dostane do tempa. Takže so skladbou som v pohode. Tam končí originálna verzia albumu a myslím si, že to celkom funguje.

Ak počúvate deluxe edíciu dočkáte sa ešte vo finále skladby "Lullaby" bez rapových častí (ako som spomínal vyššie) a dvoch bonusov v podobe "It´s Alright" a "Will You Ever Be Mine?" Ani jedna zo skladieb nie je zlá, no nemám pocit, že by takto album pôsobil o niečo plnšie alebo zaujímavejšie. Dokonca si myslím, že "The One You Love" ako finále albumu funguje lepšie. "It´s Alright" pôsobí ako nejaká detská skladba a "Will You Ever Be Mine?" je vysoko všedná, predvídateľná a nezaujímavá.

Aký bude teda verdikt? Oceňujem, že sa Ronan vrátil k originálnym skladbám. Som rád, že album má viac energie ako jeho predchodca "Bring You Home" a je počuť, že Ronan stále vie spraviť dobrú muziku. Najlepšie momentky albumu si môžem kedykoľvek pustiť, no zvyšok albumu je pre mňa viac vata, než reálny prínos. Myslím si, že tento album pôsobí ako keby viacero kuchárov malo nápady ako spraviť dokonalý pokrm. A výsledne každý do toho niečo priniesol. A chutí to dobre, no možno by som bol za to, aby sa niekto z autorov dokázal viac ako tvorca albumu presadiť a dať tomu možno trošku inú víziu. Na albume je takisto počuť, že popová hudba sa v roku 2012 už dostala do úplne inej sféry ako to bolo v roku 2002. A možno aj preto znie album viac ako "Beautiful World" od Take That než "Destination" alebo "Turn It On". Znamená to, že by album ako taký bol zlý? Nie. Ale rozhodne nedosahuje kvalít, ktoré mal Ronan 10 rokov dozadu. Som rád, že som album počul, jeho dobré momenty so mnou určite ostanú, ale ako celok je album pre mňa trošku mix. Ale aj pokus sa cení.

Hodnotenie originálnej edície - 6,5/10
Hodnotenie deluxe edície - 6/10



autor: Endre-silentname, 2. november 2020 14:38
Zdieľaj článok na facebooku
199 odoberateľov
Endre-silentname

Čo môže človek o sebe napísať na 1000 znakov? Ťažko povedať. Človek si pamätá časy spred desiatich rokov, keď venoval Birdzu skutočne obrovské množstvo času. Dnes už žije úplne iný život. No niektoré veci sa nezmenili. Stále milujem písanie, stále milujem hudbu, knihy a najmä aj filmy. Možno keď budem mať záujem, tak môžem venovať aj pár názorov na pár obľúbených filmov. Ak vás to bude zaujímať. Plus si rád opäť vypočujem názory na svoje poviedky alebo básničky, ktoré možno opätovne niekedy zavesím. Je fajn sa po rokoch vrátiť. A dúfam, že tentokrát už na dlhšie, než na pár dní. :)

Komenty k článku