Spopod Väzby

Stephen King - N

Dnes by som rád načrel do iného súdka. Zvyknú sa tu predstavovať knihy, no tentoraz by som rád urobil výnimku (prvú a určite nie poslednú) a predstavil vám konkrétnu poviedku. Poviedka sa volá „N“ a je súčasťou zbierky „Za súmraku“, ktorá obsahuje Kingove poviedky naprieč jeho tvorbou, ktoré (na dve výnimky) ešte neboli knižne vydané. Nájdeme tu jednu z jeho prvotín – poviedku Pekelný kocúr, pár jeho typických kúskov, v ktorých prevláda násilie budujúce hrôzu až do neznesiteľných rozmerov, ale autor nám ukáže aj svoju menej prezentovanú tvár a nájdeme tu aj kúsky, po ktorých sa v človeku desivosť rozleje v tele do teplého súcitu či pochopenia. Nič však nemení na tom, že táto zbierka je v podstate len priemerom - čím by vlastne mohla byť aj definovaná a King by zrejme nenamietal, pretože tak nejak je z tejto knihy cítiť, že priemerom byť má a autor sa do nej nesnažil nasúkať majstrovské kúsky, ale skôr odprezentovať všetky svoje polohy, v ktorých sa ako spisovateľ dokáže pohybovať.

Avšak možno práve bádanie vo svojich schopnostiach, vo svojich minulých dielach a inšpiráciách dalo vzniknúť niečomu výnimočnému.

Poviedka „N“ je najnovšou z celej zbierky a nepochybne najvýnimočnejšou. Nie preto, že sa v nej King púšťa do zákutí, v ktorých sa dosial pohyboval len vcelku povrchne, nie preto, že je napísaná pre neho netradičnou formou alebo ako je za replikami postáv vo vcelku zložitom prostredí a situácii cítiť znalosť priestoru, v ktorom sa rozhodol pohybovať. Nie.

Výnimočnou je pre spojenie vlastnej myšlienky s inšpiráciou, ktorou sa vôbec netají. V dnešnej dobe je originalita v knihe niečím, čo sa len veľmi ťažko nachádza. Jednotlivé prvky mnohých románov a noviel sú už všetky veľakrát použité a tak jediná cesta, akou dosiahnuť niečo originálne, je kombinovať jednotlivé prvky a ozvláštniť ich akousi autorov vlastnou esenciou. Stephen King si tento fakt veľmi dobre uvedomuje a tak často kombinuje a ozvláštňuje veci, ktoré tu už boli, či už jasne alebo len v náznakoch a neraz ich dostáva na osobitnú úroveň, keď už sa s originálom, ktorý ich inšpiroval, nedajú vôbec zrovnávať. Špičkou týchto jeho schopností je práve spomínaná poviedka.

„N“ má totiž prvopočiatok v diele Arthura Machena – Veľký Boh Pan (na ktoré tu tiež raz príde), je v ňom cítiť roky pôsobenia tvorby H.P. Lovecrafta, ale zároveň to vo svojej podstate nemá s ich dielami vôbec nič spoločné.

Príbeh sa začína dopisom istej ženy, ktorá sa práve vyrovnáva so samovraždou svojho brata. List je adresovaný ich starému známemu, ktorý s jej bratom zdieľal nie len minulosť, ale tiež rovnakú profesiu. Práve preto cíti akési nutkanie posunúť mu ďalej istý nález – krabicu, v ktorej sa nachádza spis jedného z bratových pacientov.

/V nižšie uvedenom texte je odhalená časť deja prvej tretiny poviedky/

N, ako tohoto pacienta vo svojom spise nazýva, vyhľadal Dr. Bonsainta s naoko nie tak nevšedným problémom dnešnej doby – obsesívne kompulzívnou poruchou. N si nemôže pomôcť a musí počítať, dotýkať sa a umiestňovať rôzne veci. Pýtate sa prečo? Kvôli nutkaniu. A v tomto príbehu je napriek rôznym postavám hlavným hrdinom práve nutkanie.

Niečím sa však N líši od ostatných ľudí, ktorí trpia OKP. Kým ostatní robia svoje “rituály,“ aby nevyvolali bližšie neurčenú katastrofu, on sám tvrdí, že katastrofa sa už stala a jeho chovanie má len brániť jej zhoršeniu.

Pre bežného človeka to asi neznie ako veľký rozdiel, no doktor Bonsaint je psychiater a vie, že niečo také je dostatočne nezvyklé na to, aby tomuto svojmu klientovi začal venovať zvýšenú pozornosť. Avšak napriek jeho neblahým tušeniam zachováva profesionalitu a vyberá si dlhšiu cestu k pochopeniu duševného stavu pacienta, čo jemu zrovna nie je po chuti. N totiž tvrdí, že vie presne, čo jeho chorobu spustilo, a že ešte nedávno bol normálnym človekom, ktorého nutkanie nabádalo nanajvýš k tomu, aby po odchode z domu skontroloval, či má dobre ostrihané chlpy v nose.

„Za těch pět let, co jsem v praxi, jsem viděl řadu případů jako N. Někdy si ty nešťastníky představuju jako muže a ženy, které draví ptáci klovou tak dlouho, až je uklovou. Ti ptáci jsou neviditelní - aspoň dokud je nějaký psychiatr, který je dobrý nebo má štěstí nebo obojí, nenastříká speciálním luminolem a neposvítí na ně tím správným světlem - ale i tak jsou skuteční.“

Teraz však v sebe N nosí akúsi naliehavosť. Naliehavosť, ktorá je desivá no zároveň skľučujúco smutná. Ďalšie zápisky zo sedenia hovoria podrobne o jeho rituáloch, o tom, ako zúfalo prežíva svoje dni, o pnutí v jeho vnútri, ktoré zavše povolí a inokedy zmocnie do neúnosných rozmerov. A Bonsaint... Bonsaint je jeden zo psychiatrov, ktorí berú svoje povolanie ako poslanie a preto sa ho napriek profesionalite dotýka stav jeho nového pacienta. Videl to mnohokrát a mnohokrát videl aj to, kam až môže táto choroba dospieť. Prejavuje empatiu a pochopenie, aj keď len vo svojich zápiskoch, a parafrázuje pocity, ktoré mu N opisuje v obrazoch, aké ich dokážu priblížiť aj ľuďom, ktorí o tejto chorobe počuli možno prvýkrát a tí, čo sa v nej orientujú alebo nebodaj poznajú človeka s podobným problémom, pocítia nepríjemné chvenie z reálnosti, ktorá stojí za doktorovými zápiskami.

Atmosféra hustne, no je to nič oproti tomu, čo nastáva, keď sa Bonsaint konečne rozhodne vyhovieť naliehaniu svojho pacienta, ktorému však na jeho prekvapenie predchádza záhadné varovanie.

„Jsem tu, protože to všechno může být v mé hlavě,“ poklepe si klouby prstů o spánek, jako by se chtěl ujistit, že vím, kde má hlavu. „Ale možná taky ne. Já to opravdu nepoznám. Tohle mám na mysli, když říkám, že jsem ztracený. A pokud to není duševní záležitost - jestli to, co vidím a cítím na Ackermanově poli, je skutečné - tak mám v sobě nějakou infekci. Kterou bych na vás mohl přenést.“

/V nižšie uvedenom texte je odhalená časť deja druhej tretiny poviedky/

Dozvedáme sa, že N je amatérsky fotograf a často cestuje na rôzne miesta, kde fotí krajinky. Jedného dňa ho však jeho vášeň zavedie niekam, kde nikdy nemal vkročiť. Bol dokonca varovaný ceduľou na reťazi pred pozemkom, kde sa chystal vojsť a tiež stromom, zvaleným na ceste. No vidina skvelej fotky s výhľadom na rieku Androscoggin bola pre neho natoľko neodolateľná, že všetky tieto varovania ignoroval. Tak vstupuje na miesto známe ako Ackermanove pole. Teší sa tomu, čo už predtým ako skúsený fotograf predvídal - krásnemu výhľadu, ktorý niekoľkokrát zachytil objektívom. Jeho záujem ale upútalo aj niečo iné ako úžasná panoráma.

Kamene. Osem kameňov stojacich vedľa seba.

„Požádám ho, aby mi vyprávěl o dalších příznacích.

Zasměje se. ,To by trvalo celý den a nám zbývá jenom...´ Pohlédne na zápěstí. ,...dvaadvacet minut. Mimochodem, dvaadvacet je dobré číslo.´

,Protože je sudé?´ ptám se.

Jeho přikývnutí naznačuje, že marním čas samozřejmostmi.

,Moje... moje příznaky, jak tomu říkáte... se objevují po dávkách.´ Znovu se dívá na strop. ,Ty dávky jsou tři. Trčí ze mě... ta moje rozumná část... jako kamení... kamení, víte... ach bože, pane bože... jako to zasrané kamení na tom zasraném poli...´

Po tvářích se mu hrnou slzy.“

Problémom je, že kým z poľa odíde, dostane nutkanie posledný krát sa obzrieť. V tej chvíli končí doterajší život pána N a začína jeho osobné peklo, v ktorom už nič nemôže byť také, ako predtým. Kameňov nie je osem, ale sedem, stoja v kruhu a čo viac, uprostred nich sa vynára čosi zvláštne - temnota naberajúca tvar monštra.

N hneď na to zisťuje, že pohľad cez objektív akýmsi spôsobom navracia ôsmy kameň naspäť a potláča temnotu v ich strede, no to samo osebe nestačí. Cíti, že musí prísť k nim a dotknúť sa ich a keď to urobí, pri každom dotyku sa mu v mysli vynárajú príšerné obrazy. Temnotu sa mu podarí zatlačiť, ale odvtedy sa v ňom naplno rozvíja OKP. Počíta každú maličkosť, preusporiada si knihy v izbách a predmety v dome, aby ho obklopovali samé dobré čísla (hlavne párne), dotýka sa vypínačov, plynových gombíkov a čo sa dá, umiestňuje do pre neho prijateľných tvarov. Navyše, po ďalšej návšteve tohoto poľa mu niekto poslal kľúč od reťaze, ktorá mu predtým bránila naň vojsť autom a on pochopil, že mu práve niekto predal dedičstvo, o ktoré sa bude musieť starať do konca života.

„Když jsem se otočil, viděl jsem sedm kamenů. Ne osm, ale sedm. Počítal jsem dvakrát, abych se ujistil. A prostor mezi kameny opravdu vypadal tmavší, jako by slunce zakryl mrak. Mrak tak malý, že vrhl stín jenom na tohle místo. Jenomže to jako stín nepůsobilo. Vypadalo to jako zvláštní temnota, co se natahuje přes zažloutlou, rozcuchanou trávu, svíjí se do sebe a pak znovu kypí směrem k mezeře, kde při mém příchodu určitě (tedy byl jsem si téměř jistý, v tom je to peklo) stál osmý kámen.“

N opisuje, ako svoj nový stav postupne skúmal, nevediac, či sa tento problém deje len v jeho hlave alebo stojí pred nepríjemnou skutočnosťou, že skrz jeho myseľ sa snaží do nášho sveta preniknúť niečo, čo túži po jeho zničení. Prechádza fázami, keď sa mu to zdá iba ako halucinácie, keď nutkania oslabujú, keď pochybuje o tom všetkom, čo celý čas zažíval a čo videl vracajúc sa na pole, kde jeho šialenstvo vyvstalo. Neskôr sa mu však deje úplný opak a on zas nepochybuje o reálnosti svojich zážitkov a skutočnosti hrozby, ktorá obklopuje náš svet a zodpovedne chodí zaháňať temnotu, objavujúcu sa medzi kameňmi. Byť strážcom celého ľudstva je však únavné a pre niekoho, na koho padla táto zodpovednosť tak nečakane, ako na N, je táto únavnosť neuveriteľne vysiľujúca.

„Nakonec se kruh ustálil a já věděl, že můžu odejít. Aspoň ten den. To už slunce pomalu zapadalo, jako tomu bylo toho prvního večera. Ohnivá koule sedící na obzoru, která proměňuje Androscogginu v krvácejícího hada.

A doktore - ať už je to skutečnost, nebo jenom blud, práce je to každopádně tvrdá. A ta odpovědnost! Jsem hrozně unavený. Když si člověk představí, že má na ramenou všechnu tíhu světa..."


/V nižšie uvedenom texte je odhalená časť deja poslednej časti poviedky/

Posledná časť poviedky už nie je o zápisoch zo sedení. Sú nám ponúknuté už len osobné zápisky doktora Bonsainta. N sa z istých dôvodov už nikdy neukázal, no jeho príbeh sa odohrával až príliš blízko miest, ktoré Bonsaint ako mladý často navštevoval a tak mu napadne navštíviť Ackermanove pole a získať podklady pre knihu alebo článok, ktorý by rád o svojom bývalom pacientovi napísal. Je nútený porovnať skutočnosť s opismi, ktoré mu poskytol N na ich spoločných sedeniach, avšak celý čas ho mátajú obavy z toho, či na tom, čo hovoril, je niečo pravdy. Sám seba však nakoniec presvedčí o tom, že tieto obavy sa dajú vyvrátiť jediným možným spôsobom a ak by to neurobil, uznal by pravdivosť vecí, ktoré môžu byť podľa neho jedine výplodom narušenej mysle.

/Koniec častí článku v ktorom sa odhaľuje dej poviedky/

N je príbeh, ktorý sa nezaoberá iba duševnou chorobou, ale mysľou, ktorá by bola vystavená niečomu pre ňu nevyvrátiteľnému a zároveň nepochopiteľnému. King v nej používa desivosť, ktorú vo svojej dobe definoval Arthur Machen, a ktorá všetky predstavy o dobre a zle prezentuje na pozadí jedinej ľudskej mysle. V podstate maže pojem zla ako ho poznáme a nahrádza ho niečím, čo nemá korene len v duševnej rovine, ale dotýka sa fyzického sveta cez jeho najslabší článok - ľudský mozog.





*Rád by som podotkol, že napriek spoilerom sa v článku nenachádza rozuzlenie a čo najviac sa snaží vyhýbať zásadným častiam príbehu.



autor: Karlotiskot, 6. jún 2016 20:35
Zdieľaj článok na facebooku
54 odoberateľov
Karlotiskot

Under the spreading chestnut tree I sold you and you sold me: There lie they, and here lie we Under the spreading chestnut tree

Komenty k článku

  1. 1
    Willbebetter

    tvári sa, že má 3 roky

    Super píšeš, tvoje články sú jediné čo je v casaku čitateľné.

    Ale daj to info o spoileroch čo máš na konci na začiatok - môj názor.
  2. 2
    Karlotiskot

    32 ročný muž
    WWBBD?

    @willbebetter Ďakujem pekne :)
    A hej hej chcel som to tam dať len to vyzeralo divne dávať poznámku pred úvod :D