Normálne som sa usalašila na posteli s notebookom na kolenách, spustila ten metal a začala som sa hrozne smiať. Až mi slzy vybehli. Lebo po mesiaci mám absolútne typický nič nerobiaci deň, kedy sa nemusím celý deň očesať, len na seba hodím veci, ktoré po slepiačky vyberiem zo skrine. Až teraz sa na seba pozerám a vidím, že som celá v čiernom., Tak by som nikdy nevyšla von, v čiernej vyzerám dosť nevýrazne... Ale mám aj zelenú mikinu...zeleno čierna kombinácia a ja? To je ozaj smiešny deň...
Smejem sa zase. Utieram slzy a pozerám na brata. Kuká na mňa a nechápe.
-Prečo sa smeješ?
Chcem mu odpovedať, ale nemôžem. Cez záchvat smiechu sa to nedá. Liečim tak svoj smútok, za tým, že už nikdy sa nevráti to, čo bolo...
Včera sme sa lúčili s kolegyňami, posledný krát sme obdivovali fešných kolegov...(a že bolo čo obdivovať, kokos!) , odfotili sme dieľňu, prístroje, nápisy ako Gemtex, či Fertigungslinie, počítače, budovu, naše nohy na podlahe firmy, spoločná foto na záchode musí byť tiež, kôš pred firmou a firemné autobusy, pekne krásne pristavené jeden vedľa druhého...To nás vždy fascinovalo, tá spartakiáda, keď všetky autobusy naraz odchádzali jeden za druhým...
-Už stačilo, dievčatá..., - jedna kolegyňa nemala pochopenie pre našu fotiacu mániu. Nevadí.
-Aj môjho obľúbeného šoféra si odfotím!
To sa už nekonalo, ale nápad by to bol dobrý. A čo tak ešte vypýtať si podpis od majstra a od vedúceho a číslo od toho merača...Nie, naozaj stačilo, dievčatá!
Po istej pracovnej hodine nám vždy začalo preprchať. Pozerali sme na hodinky a hovorili každú minútu presný čas. Možno to bolo z neustálych decibelov, valiacich sa na nás z desiatok strojov, možno to bolo tým, že sme si uvedomovali, že o chvíľu skončíme a o chvíľu skončí aj toto všetko...
Odteraz si do zručností môžem hrdo pripísať, že viem obsluhovať megomat, filomat a komax! (Zvuk komaxu mám ešte teraz v živej pamäti a taktiež medzi nahrávkami v mobile - už sa teší, ako ho profesionálne zmixujem a povýšim na hudbu!) A ten prístroj, čo nám celý čas dával na známosť, že waka waka! má tiež osobité miesto v mojich spomienkach...
Ešteže mne nič nepríde trápne. Tak som si aj zamávala, keď sme sa už definitívne lúčili a mňa chytala nostalgia za tým všetkým. Už som si začala zvykať a zase treba odísť, ísť ďalej, zažívať nové veci, stretať nových ľudí a hľadať si nové miesto v tomto rýchlo utekajúcom živote...
Ale nikdy nezabudnem...
waka waka!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirusik1
28. 8.augusta 2010 15:19
tak milo napísané ...
Napíš svoj komentár