Rozprávaš o svojich snoch. O tom, že si vieš tak živo predstaviť to, po čom túžiš, až to nakoniec ani zažiť nepotrebuješ. Pretože už to akoby máš zažité. Poznám to.
Počas toho, ako tam tak sedíme, v kaviarni pri marcipáne, je nám sladko. Obaja sme sladkí, ako len hovoríme a hovoríme a svet sa pritom stále točí. Dokola, okolo Slnka a my sme v ňom.
Každý, kto ma pozná vie, že milujem marcipán.
Sme dve existencie. Tu a teraz. Myslíme a veríme v najbližšie roky nášho života. Že budeme stále tu, tak isto a v takom istom rozpoložení. Už sme to dotiahli až sem. A je to stále rovnaké. Svet sa krúti stále na tom istom mieste a náš život sa po roku stále opakuje. Príde jar, leto, jeseň, zima. A tá jar je stále taká istá jar ako tá predošlá. Vždy v apríli ja ochoriem a ty v septembri vždy nadávaš na počasie. Vždy v októbri sa mesiac neuvidíme a potom v novembri sa zase stretneme v kaviarni.
Porozprávame sa nie o tom, čo sa dialo ten mesiac, čo sme sa nevideli, ale o tom, čo sa deje teraz. Každú tvoju myšlienku poznám, pretože ju vyslovíš nahlas. Neznášame konce leta. Keď už odíde chuť nosiť šaty a s nimi aj chuť hýbať telom.
Marcipánová vôňa s troškou čerstvo vypraných obrusov. Avivážovomarcipánová.
Keď sa tak rozprávame v jedno leto v kaviarni, ja myslím na to, ako si doma naladím gitaru a zahrám si Wonderwall.
„Tá pesnička má štyri akordy...vieš a to až dokonca hráš to isté...a on do toho spieva...“
Ty sa usmeješ a daruješ mi bonboniéru. Marcipánovú. Naše chvíle.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nataly005
17. 9.sept. 2010 18:29
Napíš svoj komentár